Viktória Dojčárová sa stavala na špičky. Hnevalo ju, že má pred sebou samé hlavy. Dlho nevydržala, aj keď bola zakvačená do manželovho pleca.
Prestala aj počúvať. Cítila sa unavená. Zdalo sa jej to pridlho. Telá pred ňou sa zavlnili. Ozval sa plač. Znovu musela na špičky nôh. V duchu si nadávala, že si vzala tie nemožno topánky. Pomykala manžela za rukáv. Potisla ho.
Išlo to pomaly. Viktória na nikoho nepozerala. Mala sklonenú hlavu. Až k vykopanému hrobu. Ľudia sa na nich zozadu tlačili. Ledva stihla hodiť hrudu hliny. Nazdávala sa, že sa na chvíľu pristaví. Za hrobom už bolo voľnejšie.
– Kar je v Korune.
– Nie, ďakujeme. My nejdeme. Máte dosť svojich.
– Musíte. Tibor by na tom trval.
Vedľa sa objavila ruka a potom tvár. Ústa zašepkali. – Úprimnú sústrasť.
Nasledovala manželov chrbát. Až keď zastali na chodníku a Viktória si upravovala šaty, spomenula si, že zabudla kondolovať.
– Ideme na ten kar?
– Pozývali. Mali by sme. Aj kvôli Tiborovi.
– Počkáme?
– Do Koruny azda trafíme aj sami.
– Ty do krčmy aj poslepiačky.
Zarazilo ich, že reštaurácia je zaplnená. Čašník si ich premeral, zhodnotil a vysvetlil im, že kar je v salóniku. To musia von, cez susednú bránu do dvora a na konci je salónik.
– Prečo si vybrali Korunu?
– Tibor tu bol pravidelným návštevníkom. Asi preto.
– Lenže vypiť pivo a urobiť tu kar je niečo úplné iné.
– Vikina, nemudruj.
– Kam ma to vedieš?
– Ako hovoril čašník. Neser ma, dobre?
V krčme bolo šero, dusno a lietali tu muchy. Krčmárka driemala s hlavou opretou o výčapný pult.
- Dobrý, chlapi, - pozdravil starosta.
Hlavy sa zdvihli, ako keby boli uviazané na špagátoch. Niektorí iba pozreli, niektorí aj pozdravili.
- Starosta, čo si dáš? – spýtala sa krčmárka.
- Pivo. Tuším spŕchne.
- Hovno, - zvolal jeden z chlapov. – Vyhráža sa takto od jedenástej.
- Počkaj, príde to.
- Nie, ďakujem. Ešte mám.
- A dievčatko? Prepáč, už si slečna.
- Nechcem.
- Aha, ty by si si dala kokakolu. Ale nemáme. S ujom ju nepijeme.
- Nechcem ani kolu.
- Aha.
- A volám sa Stanka. (.....)
Bola tma. Motor auta príjemne vrčal a Jof sa cítil malátny a ospalý. Oči ho rezali a viečka sa mu spájali proti jeho vôli.
Zapraskala svetlica, okolie a vnútro auta na krátky okamih zalialo modrofialové fosforeskujúce svetlo. Jof zachytil kamennú a sústredenú šoférovu tvár. Pozrel dozadu. Chlapi boli natlačení na seba a driemali. Nos mu podráždil pach mužského potu a strojového oleja. Opäť mrkol na šoféra, ale toho zakrývala nepreniknuteľná čiernota. Čiernu stenu mali aj pred sebou. Jof si nevdojak uvedomil, že sa rútia veľkou rýchlosťou a ešte do ničoho nenarazili.
Vo vrecku nahmatal cigarety. Hlboko sa predklonil a jednu si zapálil. Automatickým pohybom ukryl koniec do dlane. Poťahoval dlhými náruživými ťahmi. Upokojovalo ho, keď cítil v pľúcach cigaretový dym. Na jednom úseku auto kľučkovalo zo strany na stranu. Jof nechápavo pozrel smerom, kde sedel šofér.
Ako, do riti, vie, kadiaľ má ísť, pomyslel si. (....)
1
S Alicou som sa zoznámil v montážnej jame. No nie celkom tak. Radšej to upresním. Pracujem ako automechanik v servise Dušana Mitanu. Servis je za daňovým úradom medzi rozpadnutými domami, v ktorých žijú Cigáni. Do servisu sa musí zozadu, cez dvor umeleckej školy. V montážnej jame som bol iba ja.
Z Alici som ako prvé zazrel nohy. Bol to pre mňa šok. Doteraz sa tam dalo okom zavadiť o rozliaty olej, rôzne súčiastky, nielen z áut, zváracie fľaše, haldy handier a v tom našom okrem chlpatých nôh šéfa Mitanu aj o potkany zo susedných domov. Takže pohľad na štíhle nohy zabalené do bielych pančušiek v semišových poltopánkach ma úplne vyviedol z miery. Oči sa mi štverali od topánok cez lýtka až ku kolenám. Tam presedlali na bavlnenú sukňu krémovej farby. Viac sa z jamy nedalo vidieť. (.....)
- Ako sa vlastne voláš?
- Melánia, ale môžeš mi hovoriť Melanka.
- Prečo by som to robil?
Neodvetila. Rudo sa zavrtel v posteli, aby si takto urobil viac miesta. Rukou si prikryl tvár. Vyzeral, že spí. Svetlo, ktoré sa predieralo cez špinavú záclonu, mu dráždilo oči. A po včerajšku ho bolela hlava. Tiež mu na nálade nepridávalo, keď si uvedomil, že žena je s ním ešte stále v posteli.
- Nebudú ťa zháňať?
- Nemá kto.
- Hm, nechceš mi uvariť kávu?
- Môžem aj sebe?
- Dobre.
Preliezla cez neho, rýchlo si na seba natiahla špinavé rifle a vyťahané tričko. Trochu sa po miestnosti motala, kým našla kávu. (....)
- Ani sa nedokážem vykoktať, aký som hrdý na to, že tu sedím. Namojdušu! Panebože, ani sa mi nechce veriť, že tu sedím s pánom profesorom. Ste jeho priateľ. Ste? Určite, inak by ste tu neboli. No a vám, ako jeho priateľovi, sa to možno javí normálne, že ste tu. Ale robíte chybu, ak to tak smiem povedať. Je to boží človek. Mali by ste si to uvedomiť každú sekundu... (....)
Gule sa ani nestihli k sebe priblížiť a už vedel, že to bol zlý úder. Zrazili sa a čierna zmizla v diere. Zahrešil a tágo hodil na stôl.
Odkráčal k barovému pultu. Pohár piva bol nedotknutý. Napil sa, oblizol si penu z hornej pery, z vrecka vytiahol puzdro a nedofajčenú cigaru si strčil medzi zuby. Barman sa naklonil a pripálil mu. Kývnutím hlavy poďakoval.
Sáša Vrábľová sedela pri stole napravo od baru a pozorovala Richarda. Doslova do seba nasávala každý jeho detail. Nakoniec nabrala odvahu, postavila sa, zahasila cigaretu v popolníku a pomalým, hojdavým krokom si presunula telo k pultu.
- Ahoj, - povedala.
Richard k nej otočil hlavu. – Ahoj.
Sáša sa posadila vedľa neho na vysokú stoličku. Richard stál. Znovu na ňu pozrel. Usmiala sa. On nie.
- Mám chuť si zapáliť.
Opäť ho prinútila, aby k nej natočil tvár. Teraz si ju premeriaval dlhšie. – Ľutujem, fajčím len cigary.
- Aj ja môžem.
Údiv ani neskrýval. Rýchlo hrabol do puzdra a ponúkol ju. Rozochvenými prstami si jednu vzala. Stiahla celofán a nechala si ju pripáliť od barmana. Richard ju pozoroval s polo prižmúrenými očami a potom sa rozosmial.
- Si dobrá. Fakt dobrá.
- Dík, - povedala a šťastie jej roztiahlo kútiky úst do strán.
- S kým si tu?
- S partiou, - kývla hlavou k stolu.