ŽOLDNIER
Bola tma. Motor auta príjemne vrčal a Jof sa cítil malátny a ospalý. Oči ho rezali a viečka sa mu spájali proti jeho vôli.
Zapraskala svetlica, okolie a vnútro auta na krátky okamih zalialo modrofialové fosforeskujúce svetlo. Jof zachytil kamennú a sústredenú šoférovu tvár. Pozrel dozadu. Chlapi boli natlačení na seba a driemali. Nos mu podráždil pach mužského potu a strojového oleja. Opäť mrkol na šoféra, ale toho zakrývala nepreniknuteľná čiernota. Čiernu stenu mali aj pred sebou. Jof si nevdojak uvedomil, že sa rútia veľkou rýchlosťou a ešte do ničoho nenarazili.
Vo vrecku nahmatal cigarety. Hlboko sa predklonil a jednu si zapálil. Automatickým pohybom ukryl koniec do dlane. Poťahoval dlhými náruživými ťahmi. Upokojovalo ho, keď cítil v pľúcach cigaretový dym. Na jednom úseku auto kľučkovalo zo strany na stranu. Jof nechápavo pozrel smerom, kde sedel šofér.
Ako, do riti, vie, kadiaľ má ísť, pomyslel si.
- O chvíľu sme na mieste, - znenazdania sa ozval šofér. V hlase mu znela hrdosť. Jof mu ju nebral.
- Chvalabohu! Potrebujem sa okúpať.
- Neviem, či zoženieš vodu. Za hotelom, poniže divadla, trafili prípojku. Aj tá troška vody odišla dočerta!
- Budem sa musieť poobzerať. Mám strašnú chuť sa vydrhnúť.
Auto vybralo ostrú zákrutu a zaškrípali brzdy.
- Sme na mieste. Zobuď si kamarátov.
Izbu našiel nedotknutú. Odložil zbraň a povyzliekal sa. Chvíľu sedel na posteli a masíroval si nohy. Potom vstal a z vojenského vaku vytiahol konzervu. Zručne ju otvoril bodákom. Z nohavíc vylovil skyvu chleba.
Jedol hltavo. Masť mu stekala po brade. Zotieral si ju striedkou. Mal rád tieto chvíle: keď sa vrátil, keď si naplnil brucho, keď sa uvoľnil, keď nemusel bleskovo reagovať. Necítil výčitky. Každý potrebuje vypnúť, aby si uvedomil, čo všetko urobil.
Prázdnu plechovku zahodil do igelitového vreca od obväzov. Vždy si na novom mieste zohnal takéto vrece. Mal rád poriadok. papučami a čistotou si všade vytvoril zdanie domova. Možno to nebolo zdanie, ale jeho skutočný domov. Zobral kanister a zišiel na prízemie.
Na prízemí bola kuchyňa a ak boli suroviny, reštaurácia bola v prevádzke. V posledných dňoch sa to stávalo zriedkavo. Všade vládla tma. Škrtol zapaľovačom a pobral sa k veľkým kotlom. Hneď v druhom objavil vodu. Nabral si a vrátil sa na izbu. V kúpelni, po zásahu mínometného granátu, chýbala polovica steny. Vaňa bola neporušená. Zazátkoval ju a vylial do nej vodu. Odišiel do kuchyne ešte raz. Keď sa vrátil, z batoha vytiahol uterák a v ňom zabalený kúsok mydla.
Povyzliekal sa a vkĺzol do vane. Vody v nej mal ani nie do polovičky stehien. Stačila mu. Bol aj v horších situáciách. Šikovne sa namydlil a kefkou, ktorú našiel v toaletnej skrinke po poslednom mierovom návštevníkovi, sa vydrhol. Celý a dôkladne. Potom zobral kanister a starostlivo sa opláchol. Nakoniec si umyl aj zuby. Soľou. Cítil sa nekonečne šťastný. Voňal sám sebe, mal príjemný pocit z toho, ako ho mokré vlasy šteklili na krku. Okolo bokov si obtočil osušku a natiahol na posteľ. Zapálil si cigaretu a privrel oči.
Ozval sa výbuch. Zásah musel byť blízko. Jof sa ani nepohol. Vošiel chudý mládenec. Mladý muž, s tvárou posiatou červenými vyrážkami a večne rozstrasenými rukami. Od okamihu, keď ho zbadal, Jofa tie ruky priťahovali a zároveň odpudzovali. Aj teraz, celý čas čo sa s chlapcom rozprával, oči mu neustále skĺzavali na ruky.
- Čo je? - spýtal sa odmerane.
- Chlapi objavili krčmu. V prevádzke, - zdôraznil. - Nemáš chuť ísť s nami?
Jof sa posadil a maličký zvyšok cigarety opatrne zahasil v plechovke.
- Len sa oblečiem.
Vonku bola tma. Nikde nevidel ani záblesk svetla. Z hotela zamierili na námestie. Obišli ho po jednom okraji. Kráčali za sebou a mlčky. Prešli ešte cez tri ulice.
- Tu je to, - zašepkal jeden z nich.
Otvoril plechové dvere.
- Pozor, sú tu schody! - varoval kamarátov.
Prešli cez tmavú chodbu a odrazu ich zalialo svetlo. Normálne elektrické svetlo. Miestnosť bola bitkom nabitá. Ľudia tu vyzerali ako kurence v liahni.
Horko-ťažko si našli miesto okolo jedného stola. Objednávalo sa v celých fľašiach. Jof si kúpil vodku. Bolo zaujímavé, ako sa mu so zmenou zemepisných súradníc menili aj chute. Teraz pil vodku. Prvé deci vypil lačno. Druhé na dvakrát a až tretie vychutnával. Všetko čo robil, robil náhlivo. Nikdy si nebol istý, že to čo robí, sa mu podarí aj dokončiť.
- Jof, Jof, si to ty? - zahlaholil mu hlas neďaleko hlavy.
Obzrel sa. Cez modrý cigaretový dym zazrel chlapa. Tvár, tá tvár, tá tvár... Spomenul si. Prudko vyskočil.
- Zubatý! To nie je možné! - a stískal chlapovi ruku.
Bol dojatý a nehanbil sa za to. Držal ruku mužovi, ktorý bol ako on, mužovi, s ktorým už čo - to preskákal a to sa cenilo viac ako príbuzenský vzťah.
Zubatý bol Francúz, niekde od Lyonu, až toľko na seba Jofovi prezradil. Túto prezývku dostal, lebo tvrdil, že prvýkrát sa dal zverbovať, aby na vlastné oči videl smrť. Jof mu to musel nadhodiť.
- Tak čo, ešte si sa s ňou nestretol?
Zubatý sa zaškeril. - Potvora, vyhýba sa mi. Asi má zo mňa strach. - Pošúchal si neoholenú tvár. - Jof, ak mám povedať pravdu, mám čoraz menšiu chuť sa o ňu potknúť.
- Odkedy si tu?
- Asi dva týždne. V Rusku sú blázni blázniví! Tak špinavú vojnu som ešte nezažil.
- Každá je špinavá...
- Pché, ale to čo sa tam robí... Na to treba poriadny žalúdok.
- Nemyslí si, tu to nie je o nič lepšie.
- To myslíš vážne? Všade naokolo je civilizovaná Európa. Aj oni musia mať nejakú úroveň.
- Úroveň? Úroveň je len vtedy, ak nejde o nič. No tu sa okrem peňazí, bijú o boha a vajcia otcov. To je tá najhoršia kombinácia.
- Á, kašľať na nich! Platia! Platia. Tak čo.
Jof ho ponúkol vodkou. Chlap odmietavo pokrútil hlavou.
- Mám koňak. Nie našský, ani gruzínsky, ale domáci. A predstav si, chutí mi. Ty si sa dal na vodku?
- Hm.
- A mňa koňak drží už na treťom mieste. Pomaly si začnem namýšľať, že som magor.
Zubatý obrátil pálenku do seba. Aj Jof.
- Nie je to sranda? - znovu sa rozpomínal Jof. Chvíľu počítal na prstoch. - Už sme spolu na štvrtom pľaci.
- Počkaj?... Fakt! To ma podrž, - pokrútil chlap hlavou. - A najväčšia sranda je, že vždy natrafíme aj na rovnakú stranu.
Zubatý sa rozchechtal. - Počúvaj, Jof, a čo keď nám to raz nevyjde? Há, čo by si potom urobil?
- Nič. Možno niekde inde by sme sa stretli znovu na rovnakom brehu.
Chlap bol nespokojný. - Nie, nemyslel som to tak. Chápeš, boli by sme na opačných pozíciách a v akcii by sme sa stretli zoči - voči. Čo by si urobil?
Jofovi takáto situácia neprišla na um. Pomaly si vytiahol cigaretu, chvíľu sa s ňou pohrával. Zapálil si ju. Uvažoval. Potiahol z cigarety a pozrel na kamaráta.
- Zastrelil by som ťa.
Zubatý sa prehol a rozrehotal na plné ústa. Jednou rukou potľapkal Jofa po pleci.
- Nemaj strach, aj ja. Vypime si!
Vypili. Jof cítil, že je čoraz viac opitý. Najhoršie mu bolo v miernom opojení. Teraz v sebe všetko zahlušil a bol rád. Žije, pije a užíva si a ďalšia akcia je pánbohvie kde.
Na chvíľu mal pocit, že je ako pred mnohými rokmi doma, v dedinskej krčme. Každého poznal, každého mal rád. Cítil spolupatričnosť s nimi. Aj teraz tu. Z pálenky. Zubatý odišiel. Uľaviť si. Keď sa vrátil, nebol sám. Dovliekol dve ženské.
uverejnené v knihe SEN O KAŽDOM Z NÁS