- Ako sa vlastne voláš?
- Melánia, ale môžeš mi hovoriť Melanka.
- Prečo by som to robil?
Neodvetila. Rudo sa zavrtel v posteli, aby si takto urobil viac miesta. Rukou si prikryl tvár. Vyzeral, že spí. Svetlo, ktoré sa predieralo cez špinavú záclonu, mu dráždilo oči. A po včerajšku ho bolela hlava. Tiež mu na nálade nepridávalo, keď si uvedomil, že žena je s ním ešte stále v posteli.
- Nebudú ťa zháňať?
- Nemá kto.
- Hm, nechceš mi uvariť kávu?
- Môžem aj sebe?
- Dobre.
Preliezla cez neho, rýchlo si na seba natiahla špinavé rifle a vyťahané tričko. Trochu sa po miestnosti motala, kým našla kávu.
Rudovi sa uľavilo. Aspoň necítil dotyk jej tela. S poloprivretými očami ženu pozoroval. Snažil sa rozpamätať, ako ju zbalil. Musel už byť pod parou, keď si prisadla k ich stolu. Kedy sa v pivárni objavila, to si nedokázal vybaviť. Až keď sedela vedľa neho a Cyrila, na to si spomínal jasne. Obaja po nej šli, jednu chvíľu to vyzeralo, že kamaráta odvedie na záchod a tam si vydobyje jej vlastníctvo, no Cyro zhasol priskoro. Ulakomil sa na ňu, dávno nebol so ženou, tak si ju po záverečnej odviedol k sebe a teraz ani netušil, či k niečomu došlo. Možno keby ho nebolela hlava, aj by prišiel na to, či sa mu uľavilo. Ale s hlavou ako vrece cementu sa nedalo nič robiť.
- Sladíš?
- Ako kedy.
- Ja musím, inak by som to nevypila... Aha, tu je cukor. Dám si, áno?
Rudo si iba vzdychol.
- Ako že sa to voláš?
- Rudo.
- A ty si moje zabudol.
Najprv zafučal. – Melánia, nie som debil.
- Prepáč, mám ti doniesť do postele?
- Hej.
Priniesla. Najprv jemu, potom zašla po svoju. Sadla si na peľasť. Rudo sa uškrnul a odpil. Zabohoval.
- Je veľmi horúca.
- Už viem.
Prestali sa zhovárať. Melánia miešala kávu a občas pozrela na Ruda. Ten sa tváril mrzuto a v duchu dúfal, že jej dôjde, že nie je tu vítaná.
- Môžem sa ťa niečo spýtať? – Nečakala a vyhŕklo to z nej. – Čo povieš, keby som sa k tebe nasťahovala? Nemám veľa vecí, nezavadzala by som ti. A je so mnou psina.
Vytreštil na ňu oči. – Čo to trepeš! Nepotrebujem ženskú. Mám dosť starosti ako uživiť seba. A tej srandy od teba som si doposiaľ veľa neužil.
Hrýzla si spodnú peru a Rudo čakal, kedy sa rozplače. Nebolo mu jej ľúto. Jednoducho, noc sa skončila, už ju nepotreboval. Chcelo sa mu spať. Žena naňho dychtivo pozerala.
- Niečo ti ukážem. Ak ťa to pobaví, môžem zostať?
uverejnené v knihe PRASKANIE DREVA
Ak si chcete poviedku prečtať celú, nech sa páči: bosorka.zip