Mesto bolo prikryté tmou a zívalo
prázdnotou. Musel si všimnúť ženu, ktorá stála pred starším trojposchodovým
činžovným domom a márne sa pokúšala otvoriť vchodové dvere. Zastal
a nakrátko sa zahľadel. Podišiel bližšie.
- Dovolíte? Pomôžem vám.
Až keď ho začula
tesne za svojím chrbtom, až vtedy od ľaku podskočila. Doteraz bola zaujatá
zámkou.
- Ne... neviem, čo sa stalo. Nemôžem otvoriť.
Ešte sa mi také niečo nestalo.
Usmial sa na ňu. Úsmev mu vrátila
a podala kľúče. Do tváre jej veľmi nevidel, no hlas mala príjemný. Ako
zohnutý zápasil s nepoddajnými dverami, žena sa mimovoľne naklonila. Cítil
vôňu jej tela. Ale nepozrel, kým sa mu nepodarilo kľúčom otočiť. Stlačil
kľučku a dvere povolili. Ťukol do nich prstami, aby sa ešte viac pootvorili.
Galantne, s vystrčenou rukou ju ponúkol, aby vošla. A práve
v tom okamihu sa v ňom niečo zobudilo. I keď stále videl ženine
črty len nejasne.
- Ďakujem vám, -
milo sa s ním rozlúčila a vkĺzla dnu.
Išlo to rýchlo. Bol bezmocný. Skôr ako stlačila
vypínač chodbového svetla, jeho noha zadržala zatvárajúce sa dvere a Karol
sa pretiahol dnu.
Napriahnutá ruka jej vo vzduchu zmeravela.
Otočila sa. Videla ho, určite chcela vykríknuť. Predbehol ju. Päsťou jej vrazil
do spánku. Len tichučko zjojkla, narazila chrbtom do steny, kolená sa jej
podlomili a pomaličky sa zosúvala na zem. Proti Karčiho vytrénovaným svalom
nemala najmenšiu šancu. Až keď ležala, ujal sa jej. Chytil ju pod pazuchy
a odtiahol do suterénu. Aj na druhý deň si najjasnejšie dokázal spomenúť
na podskakujúce bezvládne nohy, ktoré s buchotom nasledovali ostatné telo.
A tam, medzi laťkovanými dverami pivníc, ju znásilnil.
Od okamihu, keď nastrčil nohu proti
zatvárajúcim sa dverám, až do konca svojho počínania ani raz nezaváhal. Všetko
mu išlo od ruky, ako by to robil už mnohokrát. Ani raz sa nezachvel,
nespanikáril, a na rozdiel od futbalového zápasu z jeho počínania
vychádzal chlad.
Vstal a upravil sa. Nenáhlivo. Aj by bol
odišiel, no žena začala kričať. Hystericky. Chvíľu na ňu nechápavo pozeral,
potom sa zohol a zapchal jej ústa dlaňou. Žena sa pod ním vrtela ako had.
Tlačil jej na ústa, pritískal ju celým telom. Zdvihol sa, až keď sa prestala
zmietať. Znovu stál a možno aj trochu nechápavo pozeral na bezvládne telo
pod sebou, ktoré odovzdávalo zvyšky tepla studenej, betónovej podlahe.
Všetko to urobil, i keď nevedel prečo,
mal nutkanie, ktoré nesúviselo s rozumom a vnímal sa, ako by bol len
náhodným svedkom a preto bol otrasený i vzrušený zároveň, ale aj
preto ničoho neľutoval. Dokonca nemal ani výčitky svedomia, tak ako ich nemá
človek, ktorý vidí vraždu, ale je príliš ďaleko, je bezmocný a ktorého
jediným previnením je, že nedokázal obeti pomôcť.
Pokojne vybehol zo suterénu hore schodmi
a vykĺzol cez dvere, ktoré ich spojili, na ulicu. Mal šťastie, nikto ho
nevidel. I keď pravdupovediac, ani sa o to veľmi nestaral.
Domov sa vrátil
nadránom. Nebadane vkĺzol do postele. Manželka ho nečakala. Už si zvykla, že
zo zápasov z vonku sa vracal neskoro. Hneď ako si ľahol, zaspal. Nič sa mu
nesnívalo.
Až na druhý a v ďalšie dni sa
k udalosti navracal. Samozrejme, že sa nikomu o tom nezmienil. Občas
ho prepadli pochybnosti, či tá nočná mora sa skutočne stala. Na mnoho detailov
si spomínal len s námahou, ako by sa to udialo dávno, v nejakom jeho
predchádzajúcom živote.
V novinách bol okolo toho trochu vietor,
no nikto ho nevyhľadal a keď vyšetrovanie neprinášalo výsledky, aj
novinári prestali do prípadu vŕtať. Život im núkal nové lahôdky. A tak
každým dňom v ňom rástla nádej, že to bola náhoda, a že sa to už
nikdy nezopakuje. Ako osud bežal z budúcnosti do prítomnosti a šmahom
ruky sa stratil v minulom čase, čoraz úspešnejšie si navrával, že sa to
všetko udialo nedopatrením a on opäť bude normálnym človekom.
2
V lete odišiel Karči s manželkou na
dovolenku. Chcela k moru. Nakoniec bol rád, že sa vybrali práve sem
a zmenili aspoň na chvíľu prostredie. K žene sa správal ako doteraz,
možno sa stal trošku viac ohľaduplným. Nezmenil ani svoj postoj k okoliu:
k priateľom, i kolegom futbalistom. Ibaže nezabúdal byť
v strehu. Začal bočiť od žien. Snažil sa im vyhýbať.
Jedného večera sedel Karol s manželkou na
balkóne hotelovej izby. Predtým boli v reštaurácii a ešte predtým si
na hodinku pospali. Cítili sa unavení z celodenného vylihovania na pláži
a kúpania. Na malom stolíku stála fľaša vína. A poháre, ktoré občas
zobrali a odpili z nich. Veľa nerozprávali. Vychutnávali podvečer
a mierne ochladenie, ktoré priniesol.
- Páči sa mi tu, - poznamenala žena.
- Fajn, že sme išli. Z toho kolotoča doma
bolo nevyhnutné vyskočiť. Cítil som sa vyčerpaný.
- Hm.
- Nezaškodí si trochu poleňošiť.
- Veru, - pritakala mu a zasmiala sa.
Znovu sa napili, Karol jej dolial
a odmlčal sa. Žena sa v kresle zavrtela, vyložila nohy na balkónové
tyče, zaklonila hlavu a privrela oči.
Karči si obzeral okolie. Dovidel na pláž, na
neďalekú reštauráciu, na volejbalové i golfové ihrisko, na štrkovitú
príjazdovú cestu k hotelu. Kráčala po nej žena. V podvečernom svetle
ju vnímal len v kontúrach, detaily sa strácali. Zacítil, ako sa to
v ňom opäť ozvalo. Rástlo zo sekundy na sekundu, vnímal, že ho to vytláča
z vlastného tela, že sa znovu stáva len bezmocným svedkom seba samého.
Zo začiatku sa pokúšal brániť. Chcel kričať,
rýchlo manželke o všetkom povedať, aby mu zabránila odísť, bárs tak, že by
ho priviazala o stoličku, či k balkónovému zábradliu. Bol však
bezmocný a nič z toho neurobil. Iba sa zdvihol. Žena sa po cestičke
vzdiaľovala.
- Kam ideš?
- Čo... čo?
Manželka sa posadila. - Pýtam sa ťa, kam ideš.
Čo je s tebou? Stalo sa niečo... Vyzeráš hrozne!
- Nie, nič. Prišlo mi zle. Asi z vína.
Musím sa prejsť.
Kým sa rozprávali, vsunul nohy do tenisiek
a zamieril do izby. Počul, ako na neho manželka kričí.
- Hej, Karol, neutekaj. Počkaj ma! Pôjdeme
spolu...
Určite ešte hovorila, ale jej hlas stíchol za
zatvorenými dverami. Na výťah nečakal. Zbehol dole schodmi. Bral ich po troch.
Vonku sa na chvíľu zarazil. Ženu nevidel. Prechádzal rekreačným komplexom.
Zatúlal sa na pláž. Neopúšťalo ho to a tak musel hľadať. Brodil sa mokrým
pieskom a vodou.
Potom ju zazrel. Sedela na skale
a zamyslene pozorovala more, ktoré farbilo červené zapadajúce slnko. Znovu
ho zovrel ľadový pokoj. Sedela otočená k nemu chrbtom. Približoval sa
pomaly, z nohy na nohu. Zastal tesne za ňou. V nose zacítil opaľovací
krém, ktorým bola natretá. Ešte stále si nevšímala jeho prítomnosť.
Skočil po nej. Noha sa mu pošmykla, žena
začala kričať. Priľahol ju, hlavu chytil do oboch rúk a tĺkol ňou
o skalu. Robil to dovtedy, kým sa tupé údery nezmenili na mľandravé. Až
vtedy prestal. Postavil sa a zhodil telo zo skaly do mora.
Na chvíľu sa stratilo, na chvíľu ho nadnášali
vlny, až nakoniec telo voda pohltila. Sedel na jej mieste a pozeral do
spenených hrebeňov vĺn. Nepohnute. Až keď okolie definitívne zahalila tma, vstal
a išiel sa opláchnuť. Čupol si a ledabolo umyl.
Pomaly sa vracal do hotela. Najprv kráčal
popri pobrežiu, až došiel k budovám. Našiel štrkovitý chodník, ktorý ho
zaviedol k manželke. Celou cestou to z neho unikalo, v tele mal
čoraz viac miesta. Pri hoteli už vlastnil sám seba, nikto iný v ňom nebol.
Zvedavo zdvihol hlavu. Videl balkón a na ňom svoju ženu. Svetlo
z izby ju obkresľovalo. Načiahol ruku a zakýval na pozdrav. Ani sa
nepohla. Asi sa hnevá, pomyslel si. Narýchlo v hlave zhľadúval výhovorku. Blížil
sa k nej cez izbu a ešte vždy nevedel, čo jej má povedať.
- Ahoj.
Trhlo ňou. Otočila sa. Pokúsil sa
o úsmev. Jeho manželka otvorila ústa, skúšala aj oči, no tie sa iba
natiahli, vypúlili. Z hrdla jej vyletel výkrik. Zjačala. Natiahla pred
seba ruky.
- Čo... čo... chcete? Ako... dnu... dostali.
Dajte mi pokoj!
Asi sa jej slová zdali málo účinné
a znovu sa rozvrešťala. Karol stál ako prikovaný. Nezmohol sa na slovo,
akýkoľvek pohyb. Buď sa zbláznila ona alebo on. Cúvala k zábradliu
a pred sebou mala vystrčené ruky.
Konečne sa prebral. Vďaka výkrikom zo
susedných balkónov. Ľudia sa zaujímali, čo sa deje. Pohol sa. Spätkoval
a až v izbe zvrtol a utekal preč.
Vrátil sa k moru. Zastal až na skale.
Triasol sa, drkotali mu zuby a nebol schopný poskladať jedinú súvislú
myšlienku. Chcel sa všetkého zbaviť. Akosi podvedome. Drobnými krôčikmi sa
posúval k okraju. Nezastal, ani keď mu nohy objalo prázdno. Ani keď
padal. Ani keď ho unášala voda. Pustil si ju na telo. Obmývala ho, zmocňovala,
a nakoniec sťahovala do seba. Bola útočná, dobýjala sa mu do uší, nosa,
predrala cez stisnuté zuby.
Prudko vyrazil k hladine. Hore zaklonil
hlavu, otvoril ústa a hltavo požieral vzduch, až ho pichalo
v pľúcach. Keď sa nasýtil, otáčal hlavou. V diaľke slabo blikali
drobučké svetlá. Začal vytrvalo plávať naspäť.
Bolo skoré
Vyletela z kresla, až odskočil dozadu.
Nevrešťala. Vrhla sa mu okolo krku.
- Preboha, Karči, kde si bol celú noc? - Držal
ju v náručí a cítil ako sa trasie. - Kde si bol, kde si bol...
- Prepáč...
- Stalo sa čosi strašné. Prepadol ma akýsi
chlap.
- Naozaj? Možno to bol len hosť, ktorý si
pomýlil izbu.
- Nie, toho chlapa som v živote nevidela.
A čo sme tu, poznáme hádam všetkých. Chcel mi ublížiť.
- To hádam nie. Ako vieš?
Odtiahla sa. - Ty mi neveríš! Išla z neho
hrôza.
Zasmial sa, i keď sa to z neho
ťahalo ťažko. - Možno sa chcel len porozprávať. Možno je to tvoj obdivovateľ
a využil príležitosť. Videl, ako odchádzam...
- Nie, mýliš sa, Karol. Nebol si tu, tak
nehovor. Ozaj, a kde si bol celú noc?
- Prišlo mi zle. Vracal som sa
z prechádzky a po ceste zastavil na pohárik. Aby mi prerobilo. Sedela
tam taká veselá kompánia, stiahli ma k sebe a nechceli pustiť.-
Rozprával, ale žena ho veľmi nepočúvala.
- Mám strach.
- Prosím ťa! Už neodídem.
- Nie. Neviem prečo, ale vo vnútri cítim, že
sa vráti. Ideme domov. Prosím ťa, poďme domov.
Chvíľu ju prehováral, neustúpila a tak sa
3
Karol po návrate domov stratil veselosť.
Nielen tú živelnú, spontánny smiech z hlúposti a smiešnosti, ktoré
núkal každý deň, on prišiel aj o radosť z rána, manželstva,
z futbalu. Bol čoraz zamyslenejší. Netajil pred sebou, že robí zle
a vedel, že ďalej to takto ísť nemôže. Najviac ho ubíjala bezmocnosť.
Mohol len vyčkávať, kedy to na neho znovu príde.
- Po tréningu sa hneď vrátim,- povedal žene
pri raňajkách.
- Kam ideš?
- Na vedenie klubu. Tajomník mi odkázal.
Nejaké nové zmluvy podpísať.
- Karol, čítaš ich vôbec?
- Na čo by som. Odo mňa chcú len podpis. Robia
ich unifikované. Ak by nebolo niečo v poriadku, už by sa voľakto len
ozval. Nemaj strach!
- Len aby. Jój, utekám!
Karolova žena hltavo strčila do úst hrianku,
postojačky dopila čaj a prežúvajúc utekala do chodby. Obutá si na niečo
spomenula. Vrátila sa za manželom do kuchyne.
- A o koľkej vlastne prídeš?
- Neviem. No myslím, že o piatej budem na
betón doma.
- Fajn. Včera nás pozval šéf. Na večeru.
V meste otvorili novú reštauráciu. Súhlasila som. Nevadí?
Karol zavrtel hlavou. - Nie, dobre sa
s ním rozpráva. - Vystrúhal grimasu. - Kým nezačne zo seba robiť experta
na ligu. Potom zbohom!
Jeho žena sa zasmiala. - Som rada. Mali by sme
viac chodiť medzi ľudí. Po tej dovolenke... Dohodnem to na šiestu. Stihneš?
- Neboj!
Rýchlo sa vytratila. Karol dojedol. Neponáhľal
sa. Ešte si uvaril bezkofeinovú kávu.
Tréning bol tvrdý. Mali nádej, i keď
malú, zaútočiť na majstrovský titul. Tréner ich bezohľadne preháňal. Museli zo
seba vytiahnuť aj posledné zvyšky síl. V šatni vládol smiech
i nervozita. Jeden cez druhého tipovali ako sa zápasy vyvinú, a ktoré
mužstvo im to môže prekaziť. Karol si držal odstup.
Osprchoval sa a teraz s uterákom si
šúchal telo do sucha. Myslel na mnoho vecí, stále na tú jednu, aj na dohodnutú
večeru, trochu aj na najbližšie zápasy a skoro zabudol na podpísanie
zmlúv.
Vrátil sa z polovice cesty. Tajomníka
stretol pri bráne. Obaja stiahli okienka na autách.
- Boha, Karol, predsa sme sa dohodli!
- Prepáč, vyfučalo mi z hlavy.
- Už sa nevraciam. Sekretárka ti dá papiere.
Ani nepozdravil a odfrčal preč. Karol
zamieril k administratívnej budove. Na chodbách nikoho nestretol. Zaklopal
na dvere s ceduľou Sekretariát a vošiel.
- Á, to ste vy. Už som na odchode. - Žena si
vzdychla a vyzliekla kabátik od kostýmu. - Všetko som odložila. Musím
zmluvy povyberať. Chvíľu to potrvá.
Otočila sa a otvorila trezor. Zohla sa
k nemu. Karol cítil ako je vytláčaný z rúk, nôh, brucha, pľúc
i hlavy. Kým mu vlasy patrili, na zátylku sa zježili. Mimo tela nemohol
ani vykríknuť, aby ju varoval, že jej hrozí nebezpečenstvo. Opäť mu neostávalo
nič iné, len sa prizerať, čo jeho telo robí.
Presunulo sa k písaciemu stolu, ruka
zovrela pohodený nôž na papier a odnášala ho k žene, aby ho do nej
zastokla. Raz, dvakrát, ešte a ešte.
Karol nevedel, koľko ubehlo času. Vedel len,
že telo je znovu jeho a že je celý od krvi. Napravo boli úzke dvere, za
nimi si na sekretariáte zriadili maličkú kuchynku. Karol vošiel dnu. Potreboval
zo seba zmyť krv. Náhodne zavadil očami o zrkadlo. A až teraz
pochopil, prečo jeho žena v hoteli tak vrešťala a prečo ho
nespoznala. Zo zrkadla na neho pozeral neznámy chlap. Nevedel, čo to znamená.
Pozorne sa prehliadol. Oblečenie bolo jeho. Jediná vec, ktorú spoznal.
Zakrvavené ruky boli cudzie. Aj tvár. Nemyl sa, nehýbal, len horúčkovite
rozmýšľal. A prišiel na riešenie svojho problému.
Karolova žena sedela vo večerných šatách pred
televízorom, čakala na manžela a chrúmala crackry. Silne stískala zuby,
aby praskanie keksov vydávalo čo najhlasnejší zvuk. Hučanie televízora jej
nestačilo. Bola to už otrepaná kulisa prázdneho bytu.
Nepočula, kedy vošiel. Preto nevedela, že už
v byte nie je sama. Uvedomila si to, až keď vypol televízor. Až vtedy ho
zazrela a spoznala. Ruka s chrumkami znehybnela medzi ústami
a sáčkom. Obrátil sa k nej tvárou. Mlčal.
- Predsa ste ma našli. - Nepritakal, ani
neprotirečil. - Viem, že ste to vy...
Vtedy pri mori... Sledujete ma. Prečo? - Ruka zotrvala na tom istom mieste. Aj
telo. Hýbali sa jej len ústa. - Nechcela som... nechcem... Vyberte si niekoho
iného...
Siahol do vrecka a vytiahol pištoľ.
Nemieril ňou na ňu, iba ju držal v ruke. Bez slova si sadol do kresla
oproti nej. Prestala rozprávať. Naklonil sa a pištoľ položil na stolík.
Strach z nej uvoľnil slová.
- Neviem, čo ste si zaumienili. A prečo
práve ja... Ale o jedno vás prosím. Veľmi. Veľmi, veľmi, veľmi!
Neubližujte mi. Nepoznáme sa. Ublížiť cudziemu človeku, len tak... Chcete
peniaze? Dám vám ich. Všetky čo máme. Nie? Chcete radšej moje telo? Berte!
Podvolím sa, urobím čo chcete, len pre Kristove rany neubližujte! Nechcem
zomrieť. Veľmi vás prosím. Ja chcem žiť!
Pochopila, že nemá zmysel mu niečo hovoriť,
keď neodpovedá, keď vôbec nereaguje. Odmlčala sa. Obaja ticho čakali. Dlho.
Privrel oči. Karolovej manželke skákal pohľad z pištole na cudzieho
chlapa. Hore, dole. Vyčkávala. Bola presvedčená, že ju skúša. Že ju chce
vyprovokovať. Stále sa nič nedialo. Z toľkej nehybnosti stratila nervy. Už
jej bolo všetko jedno a pomaličky sa natiahla po zbrani. Chlap sa ani
nepohol. Až keď pištoľ zovrela prstami, keď cítila chlad kovu v dlani, až
vtedy si uvedomila, že nie je bezbranná.
Hystericky spišťala, namierila zbraň na chlapa
a stlačila spúšť. Ozval sa výstrel. Sama bola zaskočená, že zaznel. Od
hrôzy roztiahla prsty. Pištoľ buchla o dlážku. Chlapom trhlo, ale ani
vtedy oči neotvoril, trochu sa v kresle zosunul na stranu a na hrudi
mu krv maľovala červený fľak.
Karolova žena sa od hrôzy ani nepohla.
Nepociťovala úľavu, žiadnu radosť. Dokonca sa bála ešte viac ako na začiatku.
Konečne sa prinútila postaviť a zavolať políciu. Predtým zdvihla zo zeme
pištoľ a mierila ňou na chlapa. Aj keď telefonovala, aj keď sa vrátila
k stolíku a sadla si na svoje miesto. Rozmýšľala. Prišiel, nič
neurobil a jednoducho sa nechal zabiť. Niečo jej našepkávalo, že je to
podfuk a chlap ožije, i keď bol viditeľne mŕtvy.
Nástenné hodiny nemilosrdne tikali a ich
zvuk sa ako britva zarezával do jej zničených nervov. Bolela ju ruka,
v ktorej zvierala zbraň, boleli ju oči, ktorými uprene pozorovala mŕtveho
chlapa. Odrazu sa jej pištoľ v ruke roztancovala, až s buchotom
spadla na zem. Bola presvedčená, že sa načisto pomiatla na rozume. Pred ňou sa
cudzí chlap čoraz viac podobal na Karola. Keď policajti prišli, už mal na sebe
úplne jeho podobu. A keď z rany prestala vytekať krv, vyzeral presne
ako Karol. Vlastne nie presne. Bol to on.
Uverejnené v knihe ZMLUVA S
DIABLOM