V krčme bolo šero, dusno a lietali tu muchy. Krčmárka driemala s hlavou opretou o výčapný pult.
- Dobrý, chlapi, - pozdravil starosta.
Hlavy sa zdvihli, ako keby boli uviazané na špagátoch. Niektorí iba pozreli, niektorí aj pozdravili.
- Starosta, čo si dáš? – spýtala sa krčmárka.
- Pivo. Tuším spŕchne.
- Hovno, - zvolal jeden z chlapov. – Vyhráža sa takto od jedenástej.
- Počkaj, príde to.
Ktorýsi zafŕkal ako kôň. Chlapi sa rozosmiali. Oči sa im rozsvietili. Nuda zdochla. Aspoň na chvíľu. Starosta utrel dlaňou okraj pohára a napil sa. Okolo úst sa mu nalepila pena.
- Vraj sa dedina rozrástla, čo je na tom pravdy, starosta? – podpichol ho ďalší.
- Chlapi, prestaňte. Aj keď je mŕtvy, furt je to ešte človek.
- Načo si poňho išiel? – spýtal sa Imro Kramarčík.
- Musel som. Trvalý pobyt má u nás. Pochováme ho na útraty obce.
Števo Bašista sa zaškeril. – Dobrý nápad, keď to príde na mňa, odídem do mesta. Žena ušetrí.
Imro si prstom poklopal po čele. – Ty chytrák, ako vieš, že ťa žena prežije?
- To neviem, ale deti určite, to mi nevyhovoríš.
Starosta sa medzi nich zamiešal. – Keď máš príbuzných, musia oni. On nemal nikoho.
Števo Bašista sa konečne napil. Imro sa uchechtol a pokrútil hlavou.
- Chlapi, lenže je tu malý problém. Treba ho odprevadiť. Celú noc musí pri ňom niekto byť.
- Aby neušiel?
Starosta sa rozčúlil. – Števo, nebuď idiot. Aj pri tvojom otcovi sa sedelo.
- Šak dobre, nemusíš sa hneď paprčiť.
Imro si pošúchal bradu a nos pokrčil, až sa mu na ňom vyrojili vrásky. - Starosta, máš ľudí na úrade. Berú plat, nech robia.
- Imro, to sa nedá. Nemajú to v náplni práce. Nik by nešiel. Nemohol by som im nič urobiť. Zákon, chápeš?
Števo sa naklonil nabok a odpľul si na dlážku. – Keby si zamestnával nás, išli by sme bez slova.
- Ozaj, prečo nám to hudieš? – rypol Imro.
- Aj tak nemáte nič na robote. Celé dni tu vysedávate, mohli by ste jednu noc pri ňom.
Števo Bašista pozrel na kamaráta. Ten obhrýzal zápalku a furt sa mračil. Zabručal a kukol na starostu.
- Dosť mám aj svojej roboty.
Postavil sa. Starosta ho chytil za košeľu a stiahol nazad na stoličku.
- Neondi sa, Imro. – Rýchlo skríkol na krčmárku. – Dones dve pivá.
- Nás si nekúpiš.
- Nechcem, to len tak kamarátsky.
Števo sa zasmial. – Hej? Odkedy sme takí kamaráti?
- Pomôžete? – húdol svoje starosta.
Imro chytil plný, orosený pohár, prižmúreným okom ho skontroloval a napil sa.
- Budeme im na srandu. Normálnu robotu nám nedáš, ale na kraviny sme ti dobrí.
- Imriško, vieš dobre, že keby som mohol, tak ťa zamestnám. No nie sú peniaze.
Imro mávol rukou a hneď si zapálil cigaretu. Števo Bašista sa obrátil k ostatným stolom. Zabodli doňho zhasnuté oči.
- Chlapi zlatí, iba jednu noc. Čo vám to spraví?
- Nič, - zamrmlal Števo, - no prečo by sme mali?
- Lebo to potrebuje obec.
- Seriem na obec.
- Aj ja.
- Tak nehovorte.
Imro zdvihol obočie a naklonil sa ku starostovi. – Kto mi zakáže? Seriem na celú dedinu. Aj na mňa každý prdí. Deti chodia do školy. Zaujíma to niekoho? – Zlostne tresol po stole.
Starosta pokýval hlavou. Hrabol do náprsného vrecka. Odpočítal za útratu. Imro pozrel na Števa. Potom zaškúlil na starostu.
- Už ideš?
- Hej.
- A to si si myslel, že to urobíme len tak?
Nepozrel ani na jedného. – Kúpim fľašu. Zo svojho.
- Aj zjesť. Pri mŕtvom vytrávi.
- Platí.
Starosta odomkol márnicu. Vošiel prvý. Imro Kramarčík sa poobzeral, na katafalku bola otvorená truhla, no nesnažil sa na nej udržať oči. Pošúchal si bradu.
- Nemáme si kde sadnúť.
- Števo, poď, vzadu by mal byť stolík a stoličky.
Bašista poslúchol, zozadu vyniesli stolík. Chvíľu váhali, kam ho majú postaviť. Priniesli ešte dve stoličky. Starosta sa spokojne poobzeral.
- Sa mi zdá, že je všetko ako má byť. Idem. Dám vám kľúč? Na čo
by vám bol. Nikam nesmiete odísť.
Starosta odišiel. Postavili sa k dverám a pozorovali ho, ako kráča popod cintorín do dediny. Imro sa posadil ako prvý. Števo vytiahol z igelitovej tašky fľašu, dva poháriky, ktoré si vzali z krčmy. Ešte vydoloval aj salámu zabalenú v mastnom papieri a polovicu chleba. Muchy si salámu hneď našli a tak ju radšej rýchlo strčil nazad do igelitky. Uchechtol sa a z vrecka vybral zabalenú škatuľku Marlboriek. Roztrhol celofán a ponúkol Imra. Zapálili si.
- Tu by sme asi nemali. Kvôli nemu, - Imro kývol hlavou ku truhle.
- Čo keď mu to nevadí? Možno fajčil.
Pokrčili plecami a vyšli pred márnicu. Vzduch sa ochladil, dobre sa im poťahovalo.
- Čo ti na to povedala žena?
Števo vystrúhal grimasu. – Jej je to fuk. Zajtra musím na Paluch kosiť. O to mala starosť.
Imro prikývol a slastne potiahol. – Fajnové fajčivo, čo povieš?
- Starosta sa ťapol po vrecku.
- Možno mu ide do rodiny, preto.
- Nemyslím.
- Prečo by sa tak nadrapoval?
- Chce mať poriadok v dedine.
- Veď hej. Vysmädol som.
Vrátili sa do márnice. Otvorili fľašu. Imro rozlial. Štrngli si a vypili. Sadli.
- Videl si ho?
Števo pokrčil plecami. – Nie som zvedavý. Chlap ako chlap.
- Ty si ho pamätáš?
- Hej, trochu. Zo školy.
- Bývali poniže Papučarne, hejže?
- Hej, ten drevený dom s verandou. Jeho dedo mal šesť koní. Taký s červeným nosom. Sťahoval stromy.
- Toho viem, ale jeho otca si nepamätám.
- Ani nemôžeš, nebol od nás.
- Prečo sa vrátil? – nedalo pokoja Bašistovi. – Zomrel v meste, tam ho mali pochovať.
- Veru, do dediny nikdy nepatril.
- Veruže.
- Matka sa prespala, to si vedel?
- Doma sa o tom hovorilo.
Opäť si naliali. Plné poháriky vyvolali na ich tvárach spokojnosť. Imro Kramarčík sa neudržal a usmial. Vypili. Števo Bašista si opakom ruky utrel ústa.
- Nie je čím zapiť.
- Nemôžeš mať všetko.
- To teda nie. Ideme zafajčiť?
- Musíme tak, aby vydržali do rána.
Zdvihli sa zo stoličiek. Hojdavým krokom sa vyšuchtali pred márnicu. Pomrvili medzi prstami cigarety a zapálili si. Modrý dym sa radostne rozutekal do sveta.
- A čo deti? – spýtal sa Imro.
Števo pokrčil plecami. – Števko na budúci rok končí. Odpadne aspoň jedna starosť.
- Len či si pozháňa robotu.
- Kuchárov treba furt. Hlavne v Tatrách. No chcel by do Írska. Šak nech ide, keď sa dá.
- Moji furt otravujú s tým internetom. Boha, kúpiš im počítač, kopu prachov vyhodíš, aby sa necítili horší a im je to nič. Chcú internet. Smradi!
- A s tými mobilmi! Zuza má už tretí. Azda seriem peniaze?
Imro sa naklonil a odpľul si. – Volali ma do Španielska.
- Murovať?
- Hej, ale nejdem. Chápeš, nie sme najmladší. Nazdával som sa, že sa niečo pritrafí hore v Hágoch.
- Aj mne sľubovali.
- Nemáš hlad?
- Ani nie.
Špaky odleteli do tmy. Vošli dnu. Imro zapálil svetlo. Zavrel dvere. Pošúchal si bradu a priblížil sa po špičkách ku truhle. Nie celkom blízko. Nakukol z diaľky. Až potom sa vrátil ku stolu.
- Pamätám sa naňho.
- Chceš z tej salámy?
Imro si pošúchal tvár. – Mne stačí pálenka. Svoju polovicu beriem domov.
- Pokazí sa.
Imro vytiahol mobil. – Tereza príde, aspoň budú mať na večeru.
Števo Bašista si ho premeral, pokýval hlavou a tiež vytiahol mobil.
- Nalejem?
- Hej, ale pred ženami radšej skryme. Moja furt hubuje.
- Myslíš, že ja to mám ľahšie? Vraj keby som radšej nosil peniaze domov a nie vynášal z domu na chľast.
- Myslia si, že nám sa nechce makať.
- Tuším by bolo lepšie odísť vonku. Dakedy sa mi zdá, že by to bolo lepšie, aj keby ma šľak trafil, ako tuto doma. Sama hádka.
- Máš pravdu. Vypime. Na jeho pokojný odpočinok.
Rýchlo do seba obrátili. Števo si opakom ruky utrel ústa. Imro odniesol fľašu a poháriky dozadu. Keď sa vracal, postál pri truhle. Bašista mu kývol hlavou a pobral sa pred márnicu. Stáli opretí o zábradlie a v tme podskakovali iba žeravé konce cigariet.
- Najlepšie pre človeka je, keď už má po tom. Ako on. Síce nemôže si zapáliť...
- Myslíš, že fajčil?
- To ja neviem.
- Ozaj bol z našej dediny?
- Veď ti hovorím, že si ho pamätám ako chlapca.
- Jeho otec prišiel s cirkusom.
- Hovno. Bol železničiar.
- Ako vieš?
- Doma spomínali. Vraj tá Julka celkom osprostela. Vydala sa za železničiara.
- Čo je na tom zlé?
- Rozmýšľaj trochu. K čomu jej bol taký chlap? Okolo prác v hore nevedel a kde tu by našiel robotu?
Bašista si šúchal bradu. Musel dať kamarátovi za pravdu. – To je teda fakt. No mohol by za prácou aj dochádzať.
- Aj to spravil. Furt bol z domu preč. Jula sa najedovala a odišla za ním do mesta. Aj s chlapcom.
- Aha, preto u nás nežil.
- S matkou sa vrátili, lenže on im na tých vlakoch aj tak ušiel. – Imro sa zasmial. – Syn sa podal celkom naňho.
Stíchol. Počuli kroky. V tme podskakovali iba žeravé konce cigariet.
Starosta sa nervóznym krokom prechádzal hore, dole po márnici. Števo hľadel na kameninovú dlažbu a Imro si opatrne vyberal z očí karpiny.
- Na akého boha ste tu boli?
Imro pokrčil plecami. – Máme také zvyky.
Starosta sa chytil za hlavu. – Uvedomujete si, čo ste vyviedli? Z toho kuká basa.
- Starosta, veď sa nedurdi. Je tam toho, mal tu len nahlásený trvalý pobyt.
- Imro, spamätaj sa! Keď je mŕtvy, to ešte neznamená, že nie je. Ako to vysvetlím, há? Že si iba odskočil?
Števo sa neudržal a rozosmial sa. – Napíš, že si iba odbehol. Veď bol železničiar.
- Zavri papuľu, keď máš trepať také hovadiny.
- Nechaj, my sa vieme o seba postarať. Hybaj, Števo, ideme si zapáliť.
Starosta ich nenechal na pokoji. - Aspoň viete meno?
- Toho mŕtveho?
- Nie, toho, kto chcel jeho telo. Takto by ste sa z toho možno vysekali, no musíme vedieť aspoň meno.
- Nevieme. Naozaj. Čestné slovo, že nie. V noci sa na mená nik neprezvedá.
- Imro, uvedomuješ si, čo z toho kuká? To nie je len tak, keď chce niekto mŕtvolu.
- Možno to bola jeho rodina, - ozval sa Števo.
- Sklapni! Tomu ani sám neveríš. To by potom neležal u nás. Za tým bude nejaké svinstvo. Ešte raz sa pýtam. Viete, kde teraz je? – Zavrteli hlavami. – Musím to oznámiť polícii.
- Keď musíš, tak musíš.
- Pôjdete do basy.
- Vieme.
- Vám je to jedno? Veď trochu rozmýšľajte.
- Neurobili sme to len tak.
Až teraz starostovi zaplo. – Vy ste ho predali.
- Nám peniaze nik zadarmo nedá. Treba nám živiť rodiny. Do roboty si nás nevzal, tak teraz nemudruj.
Starosta z vrecka vyhrabal mobil. Odišiel o tri kroky ďalej. Chlapi fajčili.
- Fajné cigarety.
- Hej, keď sa vrátime, kúpime si také.
Stíchli, pozerali po okolitých končiaroch a čakali.