Gule sa ani nestihli k sebe priblížiť a už vedel, že to bol zlý úder. Zrazili sa a čierna zmizla v diere. Zahrešil a tágo hodil na stôl.
Odkráčal k barovému pultu. Pohár piva bol nedotknutý. Napil sa, oblizol si penu z hornej pery, z vrecka vytiahol puzdro a nedofajčenú cigaru si strčil medzi zuby. Barman sa naklonil a pripálil mu. Kývnutím hlavy poďakoval.
Sáša Vrábľová sedela pri stole napravo od baru a pozorovala Richarda. Doslova do seba nasávala každý jeho detail. Nakoniec nabrala odvahu, postavila sa, zahasila cigaretu v popolníku a pomalým, hojdavým krokom si presunula telo k pultu.
- Ahoj, - povedala.
Richard k nej otočil hlavu. – Ahoj.
Sáša sa posadila vedľa neho na vysokú stoličku. Richard stál. Znovu na ňu pozrel. Usmiala sa. On nie.
- Mám chuť si zapáliť.
Opäť ho prinútila, aby k nej natočil tvár. Teraz si ju premeriaval dlhšie. – Ľutujem, fajčím len cigary.
- Aj ja môžem.
Údiv ani neskrýval. Rýchlo hrabol do puzdra a ponúkol ju. Rozochvenými prstami si jednu vzala. Stiahla celofán a nechala si ju pripáliť od barmana. Richard ju pozoroval s polo prižmúrenými očami a potom sa rozosmial.
- Si dobrá. Fakt dobrá.
- Dík, - povedala a šťastie jej roztiahlo kútiky úst do strán.
- S kým si tu?
- S partiou, - kývla hlavou k stolu.
Miestnosť preplával očami. Pri stole sa ani nezastavil. – Hm, ešte som ťa tu nevidel.
- Pozorovala som ťa, keď si hral biliard.
Mávol rukou, z cigary mu odpadol popol na barový pult. Sfúkol ho na zem. – Dnes sa mi nedarilo.
- Ja som to ešte nikdy nehrala.
- Mňa to veľmi nebaví, ale radšej hrám, akoby som mal viesť debilné reči.
Sáši cigara nechutila, v ústach mala odpornú chuť, no neustále ťahala. Dymová clona sa ukladala a z diaľky vyzerala, akoby si práve zhodila závoj.
- Často sem chodíš?
- Skoro každý večer.
- Prečo?
Nechápavo na ňu pozrel. – Ako prečo. Potrebujem vypnúť.
- Aha, - povedala. Konečne nabrala odvahu a položila cigaru do popolníka. Rozhodla sa tváriť, že na ňu dočista zabudla. – Mám v hube polepšovňu.
Pochopil. Kývol barmanovi. Ukázal na Sášu.
- Čo si dáš? – spýtal sa barman.
- Pivo.
- Len?
Sáša pozrela na Richarda. – Čím zapíjaš pivo?
- Koňakom.
- Tak koňak. Aj ty si dáš?
Richard prikývol. Už sa o pult opieral iba jedným lakťom. Celkom sa natočil ku Sáši. Barman posunul poháriky. Pohár s pivom doniesol. Neťukli si. Sáša privoňala.
- Čím sa živíš?
- Maľujem. Obrazy, - dodal rýchlo, aby nedošlo k omylu.
Sáša práve dvíhala pohárik, skoro jej vyletel z ruky. Vytreštila oči.
- Fakticky si maliar? Ježišu, ja skapem! V živote som živého maliara nevidela.
Richard svoj koňak do seba obrátil, preglgol a zapil pivom. Potiahol, dym pomaly vyhadzoval perami do vzduchu. Očami ho nezabudol sledovať.
- zaujímaš sa o maľovanie?
Sáša bez rozmyslu vybuchla. – Pravdaže!
Samu ju to zaskočilo. Zľakla sa, že prepískla. Rýchlo pátrala po nejakých menách, zopár našla až v priehradke zo študentských čias, no nebola si veľmi istá, či sú to mená maliarov. Zúfalo sa pokúšalo vybaviť si aj nejaké plátna a ich názvy. Určite sa pritom aj spotila. Nabetón to musel na nej vidieť. Chvíľu sa v duchu modlila, aby sa nespýtal na jej obľúbených.
- Ktorí sa ti páčia?
Skoro sa rozplakala. Pre takú hlúposť by sa od nej mohol odvrátiť. – Benka. Blbé, čo?
Nič nepovedal. Cigarou šachoval nad pohárikmi. Barman nalial. Sáša svoj zovrela, akoby sa bála, že mu narástli nohy a on zdrhne. Richard sa na ňu zľahka usmial.
- Teraz sú trochu iné trendy.
Pokrčila plecami. – Tebe je hej. Ty sa tým živíš, máš čas to sledovať. - Rýchlo vypila. Striasla sa. Pivo jej pomohlo. Odrazu jej niečo napadlo. Dlaňou sa plesla po čele. – Možno by sa mi páčili tvoje.
Richard sa rozosmial. – Môžem ti niektoré plátna ukázať. Ozaj, nebudeš im chýbať?
Obrátila sa k stolu, od ktorého odišla za Richardom, potom naňho pozrela. Tvár mala bez výrazu. – Sú mi ukradnutí. Ako aj ja im.
Richard zaplatil. Na ulicu vyšli spolu. – Bývam neďaleko, pôjdeme pešo.
Kráčali a nič nehovorili. Sáša však nemlčala. Rozprávala sa sama so sebou. Lepšie povedané, kričala: Ty krava! Ideš s ním. To nie je možné. Berie ťa k sebe domov. To sa ti ani nesnívalo. Hádam sa z toho aj poseriem. Bože! A tak si sa bála. Je to maliar. Má ateliér, obrazy, na ktoré sa budete pozerať, urobí večeru a potom ťa pretiahne. Ty šťastná krava!
Richard zastal pred starším poschodovým domom. Odomkol a pustil Sášu dnu. Na schodišti bola tma. Chytil ju za ruku a viedol na poschodie. Svetlo zapálil až tam.
Sáša Vrábľová stála s otvorenými ústami. Prvýkrát v živote sa ocitla v ateliéri. Neverila, že na jednom mieste môže byť toľko obrazov. Bez systému behala od jedného k druhému. Richard odišiel a keď sa vrátil, v náručí niesol bagety a fľašu vodky. Zo stola zhodil skice. Zosypali sa na zem. Na uvoľnené miesto postavil fľašu, poháre a bagety.
- Určite si hladná. Ber, nehanbí sa.
Najprv sa najedli. Potom naplnil poháre. Štrngli si a napili sa. Ponúkol ju cigarou. Zavrtela hlavou a z tašky vybrala cigarety.
Zasmial sa. – Takže to bol na mňa podfuk? A ja som si myslel, že naozaj nemáš čo fajčiť.
Sáša hľadela do dlážky. Sedela na jedinej voľnej stoličke. – Všimla som si ťa už skôr. Vyzeral si nedostupný. Nevedela som, čo mám spraviť. A dnes som sa na seba nasrala, tak mi nezostalo nič iné, len to risknúť.
Nevyzeral, že sa nahneval. Poťahoval z cigary. Sedel na stole. V ľavej ruke držal pohár.
- Tak mi o sebe niečo prezraď. Vlastne ani neviem, ako sa voláš.
- Sáša. Sáša Vrábľová. Priezvisko mám po otcovi, ale nikdy som ho nevidela.
Pokýval hlavou. – Ja som Richard...
Skočila mu do reči. – Viem. Zistila som si to. Bolo to hlúpe, snívať o chlapovi, ktorý by nemal meno. To ako keby ani neexistoval.
- Máš pravdu. Aj obrazy majú svoje mená. Keď sa na to človek pozerá z tejto strany, má to svoju logiku.
- Hejže? Našťastie, ty o obrazoch nesnívaš. Ty si obrazy maľuješ.
Urobil grimasu a pokrčil plecami. – To nie je také jednoduché. Obraz musíš precítiť. Nemaľujem, čo sa mi páči. Maľujem iba to, čo precítim. Vieš čo, radšej nechajme maľovanie odpočívať. Hovor o sebe.
Zavrtela sa na stoličke. – Fakticky? Teba zaujíma, čo ja a tak?
- Samo. Hovor!
Chvíľu váhala. Nemala s tým skúsenosti. Ľudia s ktorými sa zrážala, o jej život nestáli. Chceli, čo nie vždy chcela aj ona.
- Máš súrodencov? Čo mama. Kde bývaš?
Roztiahla ruky. – Hej, pomaly. Súrodencov nemám. Alebo ich aspoň nepoznám. Tak ako otca. Mama hovorí, že to bol slaboch s veľkou hubou. Celé dni len sníval a táral. Mama mu naletela. Táral iba do okamihu, kým mama nezostala tehotná. Stratil reč a zdrhol.
- To ani na teba nepočkal?
- Nepočkal. Tak mu treba. Netuší, že má dcéru.
- A čo mama?
Sáša pokrčila plecami. – Môj problém. Tuším väčší ako otec. Jeho si môžem vymyslieť. Ju poznám. Ona ma dostala tam, kde som.
Sáši vyhŕkli slzy. Hrýzla si peru, aby sa nerozfňukala. Rýchlo si zapálila cigaretu. Vypila vodku. Najprv sa vykašľala a potom poťahovala. Koniec cigarety podskakoval hore a dole.
- Zobrala to zo zlého konca. Som o tom presvedčená. Chcela, aby zo mňa bola dáma. – Sáša sa rozosmiala. – Sama bola krajčírka. Jej nedostatkom bolo, že viac myslela na chlapov a postavenie ako na robotu. To sa muselo na nej odraziť. Keď som bola dieťa, tak som ju vnímala, ako furt sedí doma, neupravená, nahnevaná, len nadávala, pila a keď sa chcela aspoň na chvíľu potešiť, tak mi spriadala budúcnosť.
- Lenže ty si o to nestála.
Sáša so sebou bojovala zo všetkých síl. Vedela, že muži slzy neznášajú. Prehrala. Rozbehli sa jej po lícach a skákali na tričko. Nestačila si ich utierať. Rozbolela ju hlava. Verila vodke. Keď zistila, že je opitá, už bolo neskoro. Neplakala, len sa chichotala, až kým nezaspala.
V noci sa zobudila. Potrebovala na záchod. Nemohla pregĺgať. Richard pri nej nebol. So stisnutými nohami prechádzala po ateliéri. Potom zišla po schodoch o poschodie nižšie. Našľapovala na špičky. Konečne našla správne dvere. Nevrátila sa hneď hore. Potrebovala sa napiť.
Za jednými dvermi sa svietilo. Prúžok žltého svetla pretínal vzduch ako meč. So zatajeným dychom strčila do dverí. Trochu sa odchýlili a ona zazrela veľkú posteľ a v nej Richarda. A tiež nejakú ženu. Vášnivo sa milovali. Stála s otvorenými ústami, vedela, žeby nemala, no nemohla od nich odtrhnúť oči. Dnu ju to bolelo, zdalo sa jej, že Richard sa jej takto posmieva.
Zaspala až tesne nad ránom. Keď ju prišiel zavolať na raňajky, už bola rozhodnutá.
- Richard, idem preč.
Prekvapene na ňu pozrel. – Čo blázniš?
Keď mu odpovedala, radšej hľadela do stola. – V noci som ťa videla.
- Nerozumiem.
- Keď si mal u seba tú ženu.
Až teraz zdvihla tvár a pozerala priamo naňho. Na jej prekvapenie neuhol očami a po chvíli súhlasne prikývol.
- Máš pravdu. – Rýchlo však dodal. – Ale nie je to tak, ako si myslíš. Všetko ti vysvetlím.
Postavila sa. – Tu sa už nič nedá vysvetliť.
Stiahol ju nazad na stoličku. – Sáša, veľmi sa mi páčiš. Naozaj veľmi. Túžim po tebe. Od včera som posadnutý tvojím telom, no ešte nemôžeme byť spolu. Asi to nemá ani hlavu, ani pätu, ale je to tak. Trpím zvláštnou úchylkou.
Postavil sa. Podal jej ruku, len veľmi zdráhavo sa jej chytila. Zaviedol ju do izby, v ktorej strávil noc. Dokonca ani posteľ ešte nebola ustlaná a vo vzduchu sa vznášalo pižmo. Richard mlčal. Sáša ničomu nerozumela až do chvíle, kým očami nezachytila obraz, portrét ženy. Trvalo jej naozaj len veľmi krátko a ona si uvedomila, že v Richardovej posteli videla práve túto ženu. Ukázala na ňu prstom. Richard prikývol.
- Áno, je to tak. Najprv ťa musím dostať na plátno, až potom sa môžeme milovať.
Sáša zostala. Akosi prirodzene sa mu začala starať o domácnosť, nakupovala, varila, upratovala, prala a po čase mu začala sedieť. Richard maľoval pomaly. Zo začiatku sa cítila nesvoja, potom si zvykla, ale nepokoj z nej nikdy celkom nevyprchal. Trpezlivo čakala, kým dokončí jej obraz. V noci spávala v izbe. Keď sa zobudila, tak ho pozorovala, ako sa miluje s cudzími ženami. Nevadilo jej to, vedela, že raz bude patriť jej, že vyženie nahé ženské telá z jeho postele a ona tam bude vládnuť.
Richard mal zo začiatku obavy, že ju budú jej priatelia hľadať. Okrem neho nikomu na nej asi nezáležalo. To ho časom upokojilo. Bol k nej pozornejší, láskavejší. Vnímala to, úsmevom mu ďakovala. A každý deň sedela. A Richard maľoval. Sáša bola časom bledšia a čoraz viac ju sedenia unavovali. Ku koncu mala problém udržať sa v tej polohe, v ktorej ju maľoval. Musel ju podopierať vankúšmi a nakoniec ju priväzoval špagátmi o stoličku. Keď obraz dokončil, zavesil ho na stenu rovno nad záhlavie postele.
Monotónnosť dní narušil príchod Richardovej matky. Zvykla ho navštíviť tak raz, dva razy do roka. Zvyčajne mu telefonovala a on sa u nej zastavil, alebo sa vyhovoril, že má neodkladné povinnosti, čo bolo častejšie. Mala sedemdesiat šesť rokov a obaja vedeli, že svoje prejavy a zvyky už nezmení.
Skúmavým okom premerala kuchyňu a vošla do izby, kde urobila presne to isté. Nakoniec si vybrala kreslo, z ruky stiahla rukavičku a pobúchala čalúnenie, aby kreslo očistila. Rukavičku vopchala do kabelky a konečne si sadla. Richard trpezlivo čakal.
- Neponúkneš ma?
- Mám len čaj.
- Fuj! To si hovoríš umelec? Richard, prečo som ťa vlastne porodila?
Pokrčil plecami. – To naozaj netuším. Ty si matka, ty si sa rozhodovala.
Pohladila si sukňu a urobila grimasu. – Človek občas urobí aj chyby. – Rýchlo sa spamätala a do starého tela napumpovala energiu. – Ako takto dokážeš žiť?
Richard si vzdychol. – Mama, zakaždým keď za mnou prídeš, tak sa na to pýtaš. Žijem ako viem.
- Samozrejme, veď ťa živím. V živote si nič nedokázal. Iba zo mňa ťaháš peniaze. To vieš teda dôkladne. A ako sa pritom tváriš chytro. Fiškus Richardko. Mamu ožobračuje, peniaze prehajdáka s kurvami a aby to všetko zakryl, tak sa tvári, že je maliar. Si hovno a nie maliar, synu.
Postavila sa. Neprotirečil jej. Z kabelky vytiahla rukavičku, natiahla si ju na ruku, synovi ale nevenovala už ani jediný pohľad. Prekráčala miestnosťou od steny ku stene. Očami kĺzala po portrétoch. Ako posledný si obzrela Sášin.
- Hm, neviem, čo tým sleduješ, ani jedno zátišie, žiadna krajinka, len portréty. A samé ženy. Pochybujem, že sa v nich vyznáš, že ich chápeš, že im rozumieš. Ty ani netušíš, prečo to robíš.
Možno ešte chcela niečo dodať, rozvinúť ďalšiu úvahu, no vyrušilo ju zvonenie mobilu. Strčila si ho pod klobúk a bez pozdravu odišla.
Richard ležal v posteli. Sáša sa k nemu pritúlila. Hlavu si oprela o jeho plece a hladila ho po hrudi. Odrazu cítila, že sa natriasa. Pozrela mu do tváre. Premáhal smiech.
- Čo je ti?
- Nič. Už sa mi nečuduješ? Zažila si moju matku, v skrátenej podobe ale zasa na plný plyn. Taká bola odjakživa.
- Nesmej sa. Ja som z nej mala strach. Keď sa na mňa skúmavo zadívala, myslela som si, ak to potrvá ešte chvíľku, tak sa zrútim na zem.
- Neboj sa, neublíži ti. Je to iba stará, bláznivá žena. Tak ju tak ber.
Sáša chvíľu bola ticho. Potom sa ozvala a dôrazne prehovorila. – Nech je aká je, no vôbec nevie, akého má syna.
- A akého?
- Veľkého maliara.
Usmial sa na ňu a pritiahol k sebe. Bozkávali sa. Pomaly do nej vnikal. Slastne vzdychala. Konečne sa toho dočkala. Vášnivo sa milovali.
Nad posteľou visel prázdny rám.
publikovaná v Slovenských pohľadoch 6/2010