- Ani sa nedokážem vykoktať, aký som hrdý na to, že tu sedím. Namojdušu! Panebože, ani sa mi nechce veriť, že tu sedím s pánom profesorom. Ste jeho priateľ. Ste? Určite, inak by ste tu neboli. No a vám, ako jeho priateľovi, sa to možno javí normálne, že ste tu. Ale robíte chybu, ak to tak smiem povedať. Je to boží človek. Mali by ste si to uvedomiť každú sekundu...
- Tak dosť, pán Sekaj, - prerušil prílev slov profesor Humaj. – Je milé počuť také slová, no nehodia sa v tomto našom kruhu.
- Ale hodia a vôbec sa za ne nehanbím.
- Mali by ste si svoje veci vyložiť vo vašej izbe. Viete čo? Netreba, iba si ta zaneste kufor. To počká.
Sekaj vyskočil z pohovky ako na rozkaz. Bez reptania zdrapil kufor a ponáhľal sa s ním na poschodie. Pán profesor zašiel k starožitnému barovému pultu a vybral fľašu ražnej whisky a tri poháre. Vrátil sa naspäť, položil fľašu a poháre na stolík. Nenalial. Usmial sa na chlapa.
- Prepáčte. Je utáraný.
Chlap zavrtel s hlavou. – To nič, ale keď sa toľko slov zosype človeku na hlavu, je to horšie ako naraziť v plnej rýchlosti autom do stromu.
Chlapi sa na seba chápavo usmiali. Profesor sa ešte vrátil po sódu. Nakoniec si sadol. Nečakali dlho. Pán Sekaj hrubými krokmi dupotal po drevených schodoch a vrátil sa do haly. Hneď zaujal svoje miesto. Spokojne sa poobzeral. Na chatu ho priviezol profesor. Tretí chlap došiel neskôr. Vlastným autom. Sekaj netušil, čo tu budú robiť a vlastne ho to ani nezaujímalo. Konečne profesor nalial.
- To i mne? – divil sa Sekaj. – Mám predsa zakázané piť
- Kto vám to zakázal?
- Predsa vy, pán profesor.
- Takže vám môžem udeliť i výnimku, nie?!
- Samo.
- Tak sa pokojne napite. Nesmiete to preháňať, no ste pod mojím dohľadom. Troška alkoholu vám neuškodí.
Chlapi nadvihli poháre. Štrngli si očami a miernym posunkom rúk. Sekaj opatrne odpil a zamľaskal.
- To je chlastík! Tak dávno som nepil. Odkedy ste mi dali novú pečeň, pán profesor.
Humaj sa usmial a prikývol. Sekaj sa naklonil nad stolík.
- Môžem vášmu priateľovi niečo prezradiť? – Profesor pokrčil plecami. – Pane, pozrite sa na mňa dobre. Čo vidíte?
- Vás.
- Hej, volám sa Sekaj, ale vlastne Sekajom nie som. Možno sa vám to vidí ako táranie bláznivého chlapa. Lenže blázon nie som. Ako nie som ani Sekaj. Tá schránka: koža, ruky, hlava, vlasy, nohy, to je starý Sekaj. – Pošúchal si rukou po hrudi a bruchu. – Ale tuto dnu, to je všetko nové. Chápete? Bol som človek na umretie. A tento boží človek ma zachránil. Vymenil pečeň. Pokazilo sa srdce. Dal druhé. Nastal problém s obličkami. I to dal do poriadku. Takto o krok som utekal pred smrťou. Bola by ma chytila, nebyť pána profesora.
Humaj sa opäť ostýchavo zasmial. – Sekaj, už aj prestaňte! To sa nedá počúvať.
- Ako hovorím. Boží! A skromný. A má zlaté ruky. Ak by ste niekedy mali, boh uchovaj, ale keby ste čisto náhodou mali problémik, len sa zverte jemu do rúk.
- Pán Sekaj...
- Nie som opitý. Som iba vďačný. Veď kto som ja? Nikto. Obyčajná nula. Ale pán profesor sa o to nezaujímal. V každom vidí človeka.
Humaj pozrel na hodinky a usmial sa na svojich hostí. – Ako sa vám páči na mojej chate?
Sekaj spľasol rukami. – Hotový palác. To vás muselo vyjsť na poriadnu hromadu peňazí.
- To áno, no som tu tak zriedkavo.
- Vaša manželka nepríde?
- Nie, pán Sekaj. Je mestský človek. Tu si chodím oddýchnuť. V kruhu priateľov, ktorým príroda nevadí.
Sekaj zaujúkal. – Takže vy ma považujete za priateľa. Ja sa z toho zjančím, či čo! S vami, pán profesor aj na kraj sveta. Na mňa sa môžete spoľahnúť.
- Viem. Vždy ste boli disciplinovaný pacient.
- Ďakujem. – Sekaj zaškúlil na prázdny pohár. – Ozaj, a čo tu budeme robiť?
- Oddychovať. Aspoň vy. Pre mňa sa robota vždy nájde.
- Ak by ste potrebovali s niečím pichnúť...
Vetu nedokončil. Profesor sa postavil a odišiel z miestnosti. Obaja muži sa seba nepozerali. Mlčali. Prvý to nevydržal Sekaj.
- Eh, prepáčte, ani neviem, ako sa voláte. Ja som Sekaj.
Druhý chlap i napriek výzve nestratil vážnu tvár. Iba si pravou rukou pošúchal bradu, vyzeralo to, ako by ju chcel zmeniť na usmievavú. Nepodarilo sa mu to.
- Machovec.
- Teší ma Aj vy ste lekár?
- Nie.
- Dlho sa poznáte s profesorom, si myslím.
- Nie.
Sekaj pokrčil plecami. – Ale ste rád, že ste tu.
Ešte skôr ako Machovec vytiahol zo seba odpoveď, Humaj sa vrátil. Vyzeral trochu nervózny. Nie veľmi, ale tak akurát, že si to obaja chlapi všimli. Pozbieral poháre, zobral fľašu a všetko to odniesol k barovej skrinke. Skôr ako veci odložil, spamätal sa a vrátil naplnené poháre naspäť.
- Hádam by sme si mohli dať ešte po jednom. Vypijeme na zdravie.
Chlapi vypili. Sekaj nezabudol zamľaskať. Mal chuť si zapáliť cigaretu. Kedysi to robil. Nedokázal piť bez fajčenia, no odkedy ho mal v rukách Humaj, nezapálil si ani jednu.
Profesor skúmavo hľadel na Sekaja. Tomu to bolo nepríjemné, už sa chcel spýtať, čo zlé urobil. Nestihol. Telo mu ochablo, hlava sa zvrátila dozadu a on ostal bezvládne ležať. Machovec znepokojene pozrel na Humaja.
- To je v poriadku. – Skontroloval na náramkových hodinkách čas. – Všetko je už pripravené.
- Spýtal sa ma, ako sa volám.
- Povedali ste mu?
- Áno.
- Nevadí. Nikomu to nepovie.
- To ma chcete operovať tu?
- Možno sa vám to nezdá, no keď uvidíte suterén... Nejedna nemocnica by mi takú sálu mohla závidieť.
- Myslíte, že sa to podarí?
- Buďte bez obáv. – Humaj sa ostýchavo pozrel na Machovca. – Eh, prepáčte, len pre poriadok. Mohli by ste mi ukázať potvrdenku, že ste peniaze poukázali?
Machovec vylovil z vrecka saka papier a podal ho Humajovi. Ten len zbežne po ňom preletel očami. Potom sa usmial.
- Ďakujem, všetko je v poriadku. Dáme sa do roboty?
Machovec pokrčil plecami. – Ako poviete. Mám strach.
Humaj ho potľapkal po pleci. – Hlavu hore, priateľko. Všetko dobre dopadne. Dostanete prvotriedny materiál. – Pozrel na Sekaja. – Bol veľmi disciplinovaný. Všetky orgány sú v poriadku. – Postavil sa. – Poďme dole. Pošlem kolegov poňho.
Ani jeden nevenoval bezvládnemu Sekajovi pohľad na rozlúčku. Už nebol pre nich človekom. Bola to len obyčajná úschovňa orgánov.