1
S Alicou som sa zoznámil v montážnej jame. No nie celkom tak. Radšej to upresním. Pracujem ako automechanik v servise Dušana Mitanu. Servis je za daňovým úradom medzi rozpadnutými domami, v ktorých žijú Cigáni. Do servisu sa musí zozadu, cez dvor umeleckej školy. V montážnej jame som bol iba ja.
Z Alici som ako prvé zazrel nohy. Bol to pre mňa šok. Doteraz sa tam dalo okom zavadiť o rozliaty olej, rôzne súčiastky, nielen z áut, zváracie fľaše, haldy handier a v tom našom okrem chlpatých nôh šéfa Mitanu aj o potkany zo susedných domov. Takže pohľad na štíhle nohy zabalené do bielych pančušiek v semišových poltopánkach ma úplne vyviedol z miery. Oči sa mi štverali od topánok cez lýtka až ku kolenám. Tam presedlali na bavlnenú sukňu krémovej farby. Viac sa z jamy nedalo vidieť.
- Je tu niekto?!
Vyletel som s výkrikom: - Áno, ja. – Moje náhlenie si odniesla hlava. Vrazila do výfuku. – Môžem vám nejako pomôcť?
Stáli sme oproti sebe. Hltal som ju očami. Galantnosť nemala pri našom stretnutí miesto. Od mojej ruky by sa zašpinila.
- Mám problém s autom.
Nevyzerala, že má problém. Hovorila to s ľahkosťou v hlase, ako by sa patrilo mať problém s autom. Odpoveď mi v ústach zapchal Mitana.
- Čo sa deje? Mišo, nepostávaj!
Alica pozerala na mňa. – Prečo ten chlap kričí?
- Môže, všetku mu tu patrí. – Hneď som hlas presmeroval na šéfa. – Dáma má problém s autom.
Prestal kráčať. Premeral si nás. Obaja sme sa mu pohodlne zmestili do jedného oka. – Kde máte auto?
- V podjazde.
Usmiala sa na Mitanu. Oblizol si peru. Preňho bol úsmev sladký, má cukrovku. Mňa pichol. Alica stála pri mojej montážnej jame, patrila mi. Ten majetnícky pocit ma prekvapil, no až po čase som zistil, že všetci chlapi sa k nej správali takto. Teda skoro všetci. Mitana bol výnimka.
- Choď sa na to pozrieť, - prikázal mi.
Vrátil sa do kancelárie. Uľavilo sa mi. Ak by bol prišiel ešte kúsok bližšie, určite by ho zasiahli vlny, ktoré šírila a ktoré ma už zaplavili.
- Pôjdeme? – spýtala sa ma hlasom, ktorý voňal ako hlinený hrniec medu, ba bol aj taký lepkavý. Ťahal ma za ňou.
Podjazd nebol ďaleko, no mohla si vybrať aj lepšie miesto. Otvoril som kapotu a zapol výstražné svetlá. Bol to Favorit 135L. Skúsil som naštartovať. Sedela vedľa mňa. Pozerala na palubnú dosku a usmievala sa. Neviem, čo na nej videla zaujímavé. V zatvorenom aute sa z nej intenzívne šírila vôňa. Dala sa až odhrýzať.
- Viete to opraviť?
- Pravdaže.
- To sa dá? Mám obavy, že to auto už nikdy nenaštartuje.
- Asi sa v autách veľmi nevyznáte.
- Viete, že máte pravdu? A je to chyba, však.
- Normálne by som povedal, že taký človek nech za volant nesadá. U vás ten pocit nemám.
Muselo to vyznieť galantne. Prekvapilo ma, kto to za mňa vyriekol. Vyznám sa v autách ale v rečiach nie. Muselo sa to páčiť i Alici. Darovala mi jeden úsmev. A pohladenie po líci. Nič viac. Čakala, či auto opravím.
Vyliezol som von a strčil hlavu pod kapotu. Nešla za mnou. Dôverovala mi. Mohla, stačilo vyčistiť trysky karburátora.
- Skúste naštartovať.
Z boku som ju pozoroval. Nevystúpila a neobišla auto. Jednoducho si preložila telo z jedného sedadla cez rýchlostnú páku do druhého. Videl som toho dosť, vedela o tom, no netrápilo ju to. Napadlo mi, že ju pošlem tým istým spôsobom naspäť. Alica skrútila kľúčom v zapaľovaní, auto zavrčalo a na druhýkrát zabralo. Mal som pocit dobyvateľa. Zavrel som kapotu a pristúpil k dverám. Nepustila ma, stiahla okienko.
- Naozaj sa v autách vyznáte. Čo som dlžná?
- Nič, čo vám to napadlo.
- Takže teraz pôjde ako hodinky?
- Hej, skoro tak.
- Prečo skoro?
- Potrebuje veľkú opravu.
Zhúžvala pekné čelo. – Aha! A čo to znamená?
- Kompletnú údržbu.
Hrabla do kabelky a do ruky mi vtisla vizitku. – Spolieham sa na vás. Zavolajte mi a určite sa dohodneme.
Naštartovala a s rukou vystrčenou cez stiahnuté okienko odišla. Ani sa ma nespýtala, či nepotrebujem odviesť. Nemal som jej to za zlé. Dala mi predsa vizitku. A z nej som sa dozvedel, že sa volá Alica. Dovtedy mi ani nenapadlo, že existuje také pekné ženské meno. Opakoval som si ho cestou do servisu, pri práci, i cestou domov.
2
Ak si myslíte, že som jej zavolal hneď na druhý deň, ste na omyle. Netvrdím, že ma to nelákalo. Aj niekoľkokrát počas pracovnej doby som zašiel do šatne a z peňaženky vytiahol vizitku. Ale nezavolal som. Ani ona. Akoby naše stretnutie pod podjazdom bol iba prelud a vizitka sa mi dostala do peňaženky neznámym spôsobom.
Ten kúsok kvalitného papiera ma pokúšal i hneval. Nedovolil mi na Alicu zabudnúť. Pravý dôvod zostal pre mňa záhadou. Určite nielen preto, že bola pekná. Určite nielen preto, že vyzerala, ako by svetu nerozumela. Určite nielen preto, že jej vôňa ma v nose šteklila ešte dlho potom. Muselo to byť v niečom inom.
Prišla nedeľa a žena ma popoludní poslala s jedlom do Levoče za jej mamou. Ležala v nemocnici. S autom som zastavil na parkovisku pod hradbami, ale prv ako som vystúpil, mi ruka vkĺzla do vrecka po vizitku.
Svokra zostala na nemocenskej strave. Do Úlože to bol len kúsok. Nejakých desať kilometrov. Viezol som sa na starej škodovke stodvadsiatke. Narýchlo opravenej. BMW sme predali. Žena si presadila plastové okná a plávajúcu podlahu.
V dedine som zastal na začiatku, hneď vedľa kostola. Adresa a súpisné čísla na domoch ma zaviedli až k obchodu a krčme.
Dom vyzeral zanedbaný. Nepasoval k Alici. Až na plastové okná. Zvonček chýbal. Našťastie aj pes. Na dvore ma vítal kŕdeľ sliepok a jeden starý chlap. Zarastený, v mastných menčestrových nohaviciach a v potrhanom saku od hnedého obleku. Chcel som sa uňho ubezpečiť, že je to správny dvor. Nebolo treba. Otvorili sa dvere na dome a ukázala sa Alica. Až mi zamrelo srdce. Starý chlap si odpľul a odšuchtal sa preč. Sliepky ho nasledovali.
uverejnené v knihe PRASKANIE DREVA