- Dáte si čaj?
- Nie, ďakujem. Ešte mám.
- A dievčatko? Prepáč, už si slečna.
- Nechcem.
- Aha, ty by si si dala kokakolu. Ale nemáme. S ujom ju nepijeme.
- Nechcem ani kolu.
- Aha.
- A volám sa Stanka.
- Viem, viem. Po mamke. – Pani Rebrová si doliala čaj, i keď naň nemala vôbec chuť. Odpila. – Starý, čo čušíš?!
- A čo, čo mám hovoriť? – zahundral pán Rebro a hľadel do stola.
- Ponúkla by som vás aj jedlom, ale dnes máme suchý deň. Dôchodcovia, chápete.
- Ďakujem, ste veľmi milá, pani Rebrová. Celý čas vás... stalo sa niečo?
Pani Rebrovej mechanicky vyletela ruka k tvári a dotkla sa prstami boľačky. Zasyčala.
- Manžel išiel na nákup, teraz nakupuje on, mňa bolia nohy, zostala som sama, zakrútila sa mi hlava a spadla som. Takto nešťastne.
Pán Rebro sa zamračil a pozrel na Stanislavu a Stanku. Odkašľal si. – A ako sa vám darí?
- Prečo mi vykáte? Keď som u vás bývala, tak ste mi tykali.
Pán Rebro sa opäť zahniezdil. – Hm, to bolo iné. Vtedy ste boli mladá, študentom sa tyká. Teraz ste dospelá.
Všetci ako na povel zdvihli šálky s čajom a napili sa. Šálky cinkli o podšálky a potom nastalo ticho. Dlho. Prvá sa postavila Stanislava.
- Prepáčte, že sme k vám takto vtrhli. Chcela som dcére ukázať, kde som za stredoškolských štúdii bývala, s kým som...
Nikto ich nezdržiaval. Odišli. Pani Rebrová upratala obývačku. Špinavý riad zaniesla do kuchyne. Jej manžel tam nebol.
Zakričala: - Jozef, kde si?!
Stretli sa v obývačke. – Kúpil si všetko?
- Hej.
Stáli oproti sebe. – Prečo si ju pustila dnu?
Pokrčila plecami. – A prečo nie?
- Nemala si.
Zasmiala sa, i keď ju to zabolelo. – Veď ju poznáme.
- Aj tak. Nemala si.
- Teraz už viem.
- Vedela si aj predtým.
- Nevedela. Až teraz, keď som videla dievča, som pochopila.