Doma.

Niekedy sa mi zdá,
že všetko robím naopak.
Neberiem ten hrnček, ktorý mám.
Vstanem od stola, neopravím obrus.
Neumyjem riad.
Čakám, keď mám ísť.
Keď vstanem, mal by som asi sedieť.
Nepodám ti to,

Otec.

Okuliare sme mu dali.

Darmo hrá
nostalgia hrdzavé blues
na rozťahanej pančuche.
Nepočujeme,
sme k sebe hluchí,
otrepaní rokmi
ako starý odtrhnutý vagón
rútime sa prevrátenou plochou
niekam späť.

Berieš opratú plachtu,
naťahujeme ju medzi sebou
a ani nepomyslíme koľkokrát
sme sa na nej obrátili,
koľkokrát sme pohladili dlaňou
šírobiele diaľky.

Stojíš tu v rozťahanom svetri
po starej mame.

Otváram okno, počuť vlak.
Vzduch je nabitý a praská.

Plačeme.
Odrastené deti.
Mama sa tlačí k nám.
A my k mame.

Je kolotoč v hlave
a kolotoč v hrudi.
Vhodený kamienok medzi ľudí.

Keď cigánka veštila mu z ruky,
vytiahol margarétku
z jej havraních vlasov
a usmial sa na ňu
ako plešatá hlava na klobúk.

Zabudli sme mu obuť topánky.

Ale on sa nezmení.
V nedeľu
obliekam si jeho obľúbenú košeľu.