Jano.
Jano sa upil k smrti!
a na dobro.
Oko
ruženca
sa v rukách kníše
do kruhu.
Kráčam rovno
neviem kam.
Stretám bodliaky,
stretám burinu,
stretám nebo
spláchnuté pod podjazdom
vlastných nôh.
Amen a na zdravie.
Darmo.
Je to moja vina.
Boha niet.
Keby tu bol,
už mu dávno
rozbijem hubu.
Stojí ako
Ian Anderson
na jednej nohe.
Nie nepovie áno.
Dám zhotoviť kríže
na ktorých bude
niekoľko prevŕtaných dier
a vietor bude
na tom jednonohom monštre
rozochvievať
vzduch
medzi ničotou
a bránou do neba.
Natiahnem tým krížom
veľké biele plachty,
veľké rôznofarebné plachty
aby mohli v tom vetre plávať
až tam,
kde stojíš
a čakáš na znamenie.
Ak máš meno.
Povedz mi naozaj,
kto si?
Jano.
Koľko samoty vojde
do jednej ľudskej hlavy?
Liter.
Možno dva.
Až do dna.
Kto to tu kráča?
Mŕtvy muž
nesie znamenia.
Parížsku modrú
nanáša na pery snom.
Nestraší.
Zdvíha živých.
Nie je to Platón,
mohol by to byť
Dante Alighieri
alebo Hieronymus Bosch
alebo Francisco Goya
alebo iný boh umenia
čo dokáže sobášiť predstavy.
na jednej nohe
opretý
o zvuk nejakej
čarovnej piesne.
Jano počúvam ťa.
Nesiem v sebe
vypálené vnútro.
Tackám sa tmou,
dotýkam sa stien a plotov,
prevraciam vzduch
a moje slová
sa menia na rannú hmlu.
Kde si, keď sa hojdám
medzi dvoma pohárikmi,
medzi prvým
a posledným.
Jano, kde si?
V riti!