Vreckári

- Vozíme sa dookola ako nejakí magori, - hundral Viktor.
- Máme na to. Načapoval som plnú nádrž, - veselo zahlásil Lukáš.
- Od nudy sa tu zoškvarím.
- Nemám ani floka. Všetko išlo do nádrže. Ty máš?
- Tak sa budeme voziť, čo už, - vzdychol Viktor. Pozoroval ulicu, cez ktorú prechádzali. – Takto nezbalíme ani zmoknutú sliepku.
- Monika ti dala kopačky?
- Chceš pusu na čelo s topánkou?
- Sa mi zdalo, že ju preťahuješ len vo voľnom čase...
- Uber!
- Čo je?
Viktor zaťukal ukazovákom na predné sklo. – Pozeraj na tých dvoch. Smrkáči. Šlohol tej babe peňaženku. Šak pribrzdí.
Auto sa vlieklo z kolesa na koleso. Mládenci prešli cez cestu na druhú stranu ulice, kráčali nenáhlivo, vôbec nevyzerali, že niekoho okradli. Stratili sa v bočnej uličke. Viktor buchol Lukáša do pleca.
- Na čo čakáš, čeče, švihni si, nech nám nezdúchnu.
- Hráš sa na polišov?
Viktor neodvetil. Sedel naklonený dopredu a len s vystrčenou rukou ukazoval Lukášovi, kadiaľ má ísť. Mládenci o ničom ani netušili. Octavia im zablokovala cestu. Viktor vyskočil a zreval.
- Ruky na múr, smradi! Ja vám dám, okrádať staré ženy. Navaľ peňaženku. – Vytrhol ju chlapcovi z ruky a schoval. – Nech je to naposledy. Teraz padajte!
Viktor s Lukášom nad tým ako okradli vreckárov sa smiali ešte dlho. V kaviarni na námestí im bolo príjemne.

- Pôjdem do Írska, - frflal Viktor.
- Ani tam nie je do čoho pichnúť.
- Tak predajme auto, prachy budú.
- Si cvok? Auto nie je žena, že sa ho len tak zbavíš. Vysvetlím ti...
Viktor zapískal a zreval. – Aha, naši vreckári. Kukaj, majú kufrík. To bude sústo. Za nimi!
Nemusel Lukáša prehovárať. Lenže teraz to nešlo hladko ako minule. Chlapci boli opatrnejší a vystrašenejší. Neustále sa obzerali. Spoznali zelenú Octaviu. Rozbehli sa a snažili sa prenasledovateľov striasť. Viktor s Lukášom vyvinuli veľké úsilie, aby ich dobehli a získali kufrík.
V aute na seba pozreli a oči im svietili vzrušením. Viktor sa uchechtol.
- Ku tebe, či ku mne?
- Čo keď budú dnu špinavé slipy?
- Hovno, - zavrčal Viktor. Skúšal kufrík otvoriť. – Nožík. – Chvíľu sa mordoval. Zámok cvakol. – Tak pozeraj!
Lukáš vytreštil oči na balíčky peňazí. Načiahol sa, Viktor zaklapol vrchnák.
- Pomaly. Prepočítame a tak rozdelíme. Sú tu aj doklady. – Roztvoril obal. – Jozef Frátrik. Ahoj, Frátrik, tvoje prašule sú naše prašule, už to vieš?
Rozosmial sa, chcel priložiť ešte jednu vtipnú poznámku, no dvere sa rozleteli a každý pozeral do jednej hlavne.
- Pokojne. Vystúpte si, - po tvárach ich preplieskal Zdenov hlas. – Žiadne somariny.
Marek Ovčiarik sa načiahol po kufríku. Ten sa z auta dostal ako prvý. Za ním si to šinul Viktor. Ruky mal vyšponované k oblohe. Pokorný s Ovčiarikom im dovolili kuknúť na ich preukazy a potom si opreli chlapov o auto.
- Váš?
- Nie, ukradli sme ho. Vreckárom. Práve sme ho chceli zaniesť na políciu.
- Človeče, dieru mám v ústach, dve v nose, aj v ušiach po jednej, jednu dokonca... už mám dier dosť. Nerob ďalšiu.
- Čestné slovo. Sú to takí fagani, okrádajú ľudí.
- Zdeno, tu sú doklady. Jozef Frátrik, sedí to.
Pokorný zapískal. – Nielen okrádajú, ale aj zabíjajú. Železnou tyčou hlavu rozflákali na cucky.
Viktorovi sa zježili chĺpky na zátylku. Vedel, že je zle. – Prisahám. Náhodne sme na nich narazili. Z času na čas ich oholíme. Ukážeme vám ich.
- Čo z toho? Oni sú dvaja, vy tiež, kto hovorí pravdu?
Viktorovi stekal pot po chrbte v cícerkoch. – Preboha, my sme fakt nikoho nezabili. Ako ste nás tak rýchlo našli?
- Telefonicky tip. Opísal auto aj vás presne.
- Kto to bol?
- Taký hlas, - Zdeno slovo chlapčenský preglgol.

Bez duše

Dvere na kancelárii sa rozleteli, akoby to bol záves z plachty. Ale nebol, plachta netrieska.
- Marek, nie si v krčme, - zavrčal na kolegu Zdeno Pokorný.
Marek Ovčiarik pôsobil ako dvojplatnička, na ktorej ktosi varil energiu. Zvalil sa do kresla, otáčal zo strany na stranu a vyzeral nadmieru spokojný.
- Čo ti budem hovoriť, svinský prepad. Pumpárka je ešte furt mimo. Bľaboce ako po treťom infarkte. Nedalo mi, tak som sa jej spýtal, či ju pritom náhodou aj neznásilnili.
- Marek, nebuď hovädo. Vie, koľko ich bolo?
Ovčiarik zavrtel hlavou. – Z nej do víkendu nevytiahneš ani ruky bozkávam. Radšej som zmapoval miesto. – Poťahal sa za spodnú peru. – Benzínka je na okraji mesta, no vysvietená ako mauzóleum. Bol to amatér. Hneď vedľa fičí výpadovka...
- Pochybujem, žeby niekto len tak popásal očnými buľvami po pumpe. Ak nerobili priveľký cirkus.
- Aj tak musel to byť fušer. Možno dvaja. Vpálili dnu, žena skolabovala, chystali sa načať pokladňu, no prifrčal dedo s Aviou.
- Prečo nezdúchli?
Marek pokrčil plecami. – Neviem, neverbovali ma do partie. Čo sa tak pýtaš? Bol som vtedy tu.
- Hlúpa otázka, uznávam.
Marek opäť ožil. – Čakali. Dedulo natankoval, vošiel dnu, že zaplatí a tí kreténi mierili naňho pištoľou. Dedo mal už voľačo nažité, aj sa zľakol, no hneď sa aj naštval. Zlodeji stratili nervy a vystrelili.
- Ba figu! Takže aj vražda.
Marek pokrčil plecami. – Dajme tomu, že pokus o vraždu. No nervičky išli do kýbľa, zmenili to tam na vojenské múzeum z bojiska druhej svetovej. Zhrabli prachy a zbohom.
Zdeno sa postavil. Prstom si v trojštvrťovom takte klopal po perách a prechádzal po kancelárii. – Marek, odkiaľ to všetko vieš?
Marek otrávene mávol rukou. – Chcel som byť za vševeda. Musíš to pokaziť. Dedulo sa na chvíľku prebral. Zvyšok som skombinoval. Ale aj tak to bol fušer.
Zdeno zavrtel hlavou. – Skôr hlupák, keď sa ťahá na frekventované miesto. Hm, prečo benzínku a nie banku? Žiadny cezpoľný, musí ísť o našinca. Kto si už dlhšie neprihrieval polievočku a dochádzajú mu financie?

Auto zaparkovali v bočnej uličke. Dom mali ako na dlani. Po hodine sa objavila Octavia. Vyrazili. Chlap ani nestihol otvoriť dvere na garáži.
- Ahoj, Hever, hádam necháme zamknuté.
Chlap sa otočil, no nevyzeral prekvapený, skôr otrávený a trochu aj nahnevaný. Zaolejovanými prstami si prihladil fúzy.
- Cnelo sa vám?
- Ani nie, len sa stratili nejaké prašule. Z benzínky. Čo ty na to?
- Keď chýbajú, skúste sa na ne poskladať.
Zdeno Marka zadržal. Ruka mu pomaly klesla. – Porozprávame sa u nás.
- Dám auto do garáže.
- Nechaj a hybaj.
Hever sa neudržal. Už sa naňho vrhli obaja. Vrešťal, nadával, žobronil, že nič nechce, len si odložiť autíčko. Neustúpili.

V kancelárii mlčal a zaryto hľadel do zeme. Odmietol aj cigaretu, aj kávu, iba si hľadel na ruky a skúšal si očistiť prsty.
- Tak to už vyklop, vieme, že si to bol ty.
- Ako?
- Si stará trieda. A vykradli benzínku.
- To nič neznamená.
-Lenže veľa našepkáva. Hever, ty si tak vysadený na autiaky, že ani so ženou sa nedokážeš milovať inde ako na zadných sedadlách.
- Nemám prachy, to je omyl.
Marek zapol monitor a prehral mu záznam z priemyselnej kamery. Chvíľu pozeral, mlčal, potom nadvihol hornú peru aj s fúzmi. – Všetko sa sníma, človek už nemá súkromie. Tak ma zašite.
- Ešte peniaze.
Hever sa zasmial. – Hovno! Tie nikdy nenájdete.
Naložili ho a odviezli domov, aby urobili prehliadku. Octavia stála pred garážou bez kolies. Keď to Hever videl, zosypal sa.
- Svine zlodejské! To je nespravodlivé, aby som čupel v base a zadarmo. Peniaze boli ukryté v pneumatikách.

Samovrah

Marek Ovčiarik spustil okrem majáku aj sirénu. Zdeno Pokorný už ľutoval, že súhlasil, lebo dobre vedel, že Marek miluje rýchlu jazdu a obzvlášť vtedy, keď mu za ušami vyhráva policajná svetelná hudba.

Auto zaflekovalo. - Ten pako má byť na streche a nie na ceste, - zavrčal Marek.

Bol to starý činžovný dom s mierne lomenou strechou, na ktorej boli novučičké šindle a jeden chlap hompáľajúci nohami. Pred domom nechýbali policajti, sanitka, hasiči a dav zvedavcov. Zdeno namosúrenú tvár hodil smerom k hlúčiku.

- Obyvatelia domu. Niektorí vybehli iba v papučiach, kde ich máme vyhnať?

Zdeno sa nechal informovať o situácii. Zavolala jedna pani z domu. Chlap celý čas sedel na rovnakom mieste, fajčil cigaretu od cigarety, s nikým sa nechcel baviť a napriek jasnému zámeru ešte neskočil dole.

Zdeno vyliezol na plošinu a hasiči ho pomaly dvíhali dohora. Ku chlapovi sa dostal na dva metre. Keď ten videl, že ignorujú jeho požiadavku, nahnevane odhodil cigaretu a začal kričať a rozhadzovať rukami.

- Stojte! Ani o krok ďalej, lebo skočím.

Zdeno dal pokyn a plošina sa trhane zastavila. – Len pokojne. Nechcem vám pomôcť.

- Nie? Tak čo tu hľadáte.

- Prišiel som sa spýtať na vaše meno. Spáchate samovraždu, niekto by mal vedieť, koho budú pochovávať, nemyslíte?

Chlap sa prestal natriasať, zamyslene pozeral dole, no vzápätí vehementne zavrtel hlavou. – Neverím. Chystáte na mňa búdu.

- Somarina. Hovorím pravdu. Ani som sa neprezvedal, prečo to chcete urobiť.

- Aha! To len poukazuje na vašu prefíkanosť.

- Prestaňte s tým, nie som prefíkaný, som len vyčerpaný.

- Aj ja, - začal chlap. Neustále pozeral na hodinky, opäť si zapálil a prerývano rozprával. – Už ma to nebaví. Nohy si idem zodrať, kým nájdem nejakú robotu, potom driem a buď nezaplatia, alebo ma rovno vykopnú. Cítim sa ako hovno. Prečo by som mal? Som tiež človek.

- V tom vám veru nepomôžem. Aj na mňa šéf pozerá zvrchu. Nemáte zvyšnú cigaretu?

- Kúpte si, nežobrite. – Rozmyslel si to. Jednu vytriasol. – O nič sa nepokúšajte.

Zdeno dal pokyn a plošina sa trhane drala dohora. Stretli sa im ruky, cigareta zmenila majiteľa. Zdeno si zapálil. Dúfal, že sa mu nezdvihne žalúdok.

- Čo viete robiť?

- Všetko okolo stavieb. Od základov po strechy.

- Poďte, mám známosti, nejaké miesto vám pozháňam.

Na Pokorného prekvapenie chlap prikývol, odhodil zvyšok cigarety do rímsy a so Zdenovou pomocou sa dostal do plošiny. Zdola sa ozval potlesk.

Lekár odviedol chlapa do sanitky. Ľudia sa rozchádzali. Policajti odstraňovali zátarasy, hasiči odišli ako prví.

Odrazu sa rozľahol krik: Polícia! Z domu vybiehali ľudia. Zdeno s Markom nič nechápali, no postupne si z rozrušených výkrikov a potrhaných viet vyskladali obraz. Kým boli všetci na ulici, ktosi v dome vykrádal byty.

Policajtom pribudla robota, obyvateľom nakázali, aby čakali, kým zaistia stopy. Na schodišti narazili na muža.

- Ste od polície?

- Hej, vieme, idete nahlásiť, že vás okradli.

- Nie, idem sa udať. Zahlušil som manželku a jej milenca.

Vbehli do bytu. V spálni našli ležať nahú ženu a oblečeného muža. V obývačke narazili na omráčeného nahého chlapa.

- Takže ste ich zabili dvoch.

- Toho vidím prvýkrát. Musel mu to urobiť niekto iný.

Lekár mal plné ruky práce. Postupne prebral k životu nahú ženu, nahého aj oblečeného chlapa.

Zdeno sa zasmial a podal župan žene a mužovi. – Môžete ísť. Už vám neublíži.

- A ja? – spýtal sa oblečený chlap.

- Vy pôjdete s nami. Nebyť žiarlivca, aj by ste zdúchli. Takto budete dávať pozor na komplica, aby nedajbože nespáchal samovraždu skôr, ako si odsedíte trest.

Dotyk

Cítil vôňu tela. Vzrušovala ho. Pritiahol si ju bližšie. Dráždilo ho to. Stisol ju, vzdychla. Perami jej tancoval po krku. Na tvári ho pošteklili vlasy, ktoré si práve rozpustila.

Zo začiatku bola bolesť na krku maličká, no prudko rástla, až vystrelila do celého tela. Chcel vykríknuť, no s hrôzou cítil, ako sa mu z hrdla vylialo lepkavé teplo. Chcel sa jej spýtať prečo, no odhodlanie, otázky a vzrušenie z neho utiekli cez otvorené hrdlo. Náhle stratil záujem o tento svet.

V kancelárii vládla napätá atmosféra. Zdeno Pokorný nemal chuť na reči. Ani s Markom Ovčiarikom. Nedarilo sa im a každý si to mohol prečítať na jeho tvári. Ozvalo sa zaklopanie a dvere sa rozleteli. Marek spozornel.

- Ako vám môžem pomôcť?

Žena pôsobila neisto, klopila oči. Zdeno vyskočil spoza stola a ponúkol ju, aby si sadla.

- Idem ohľadne toho zavraždeného v kameňolome.

Zdeno spozornel. – Áno? Vy o tom niečo viete?

- Volám sa Lívia Grmanová. Som taxikárkou.

- Valka ste viezli v deň vraždy. Už to vieme.

- Naozaj som ho viezla. Preto som vlastne prišla.

- Porozprávajte nám, čo sa dialo.

- Veľa nie. Zastavil ma na námestí. Chcel do hotela Metropol. Odviezla som ho, no na parkovisku si to rozmyslel. Vystúpil a telefonoval. Až tam som si všimla, že je akýsi nervózny, no v dnešnej dobe normálka.

- Pravda, - pritakal Zdeno, - hovorte ďalej.

- Potom za ním prišiel muž. Chvíľu sa rozprávali. Zákazníkov nešpehujem, mala som pustené rádio. Nasadol a aby som ho odviezla do kameňolomu, či viem, kde to je.

- To je všetko?

- Hej. Aha! Chcel, aby som ho počkala. Opäť volal, špacíroval pred autom a potom povedal, že môžem ísť, že on sa už nazad dostane inak. Zaplatil do posledného centa. Tak som to zabalila.

Zdeno zaparkoval zadok na stole. Pozeral na taxikárku a hlavu si masíroval rozmýšľaním. – Ten chlap. Ako vyzeral?

Bez rozmýšľania spustila. – Starší, tak ku päťdesiatke, vlasy prešedivené, tvár celkom mladá na ten vek, štíhly, do metra deväťdesiat, cítiť z neho osobnosť.

- Vedeli by ste pomôcť pri tvorbe identikitu?

Zvažovala. – Ťažko. Nechcem nikomu poškodiť. – Vyskočila zo stoličky. – Ale keby som ho zazrela, nabetón ho spoznám.

- No nazdar, to aby sme všade chodili s vami.

- Keď máte čas, nedbám. Mne by to nevadilo.

Zo začiatku ironická poznámka sa rýchlo zmenila na reál. Úloha pripadla Markovi. Zjavne nebol proti. A tak pracovnú dobu trávil v taxíku. Na piaty deň zavolal Zdenovi.

- Máme toho chlapa. Zavesili sme sa naňho.

- Nesmie ti zmiznúť.

- Hneď ako sa bude dať, tak ho zbalím.

Spojenie sa prerušilo. Marek sa neozval ani za hodinu a v Zdenovi s narastajúcimi obavami rástol aj hnev. Vyžiadal si pátračku. Na nádvorí doň skoro narazil taxík, ktorý šoféroval Marek.

- Čo to vystrájaš, ty šašo? Všetci sme na nohách!

- Pokoj, kámo, mám to pod kontrolou.

- Máš toho chlapa? A kde je taxikárka?

Marek pokrčil plecami. – Chlapa som prepustil.

- Šibe ti?

- Opísala nám bývalého milenca, ktorý ju podviedol a ktorému to nedokáže odpustiť.

- To ti zavesil na nos?

- Nie on, s farbou vyšla ona. Vedela, že vieme, že viezla zavraždeného. Musela nás predbehnúť. V zmätku a strachu si dokázala spomenúť iba na jediného chlapa, čo nosila v hlave.

- Kde je?

Marek otvoril kufor a Zdeno zazrel spútanú taxikárku.

- Prečo?

- Psychický blok. Stačilo sa jej dotknúť a za každým chlapom videla svojho bývalého. – Marek z vrecka vylovil sponu do vlasov, na jednej strane mala vloženú žiletku. – Na obranu pred zákazníkmi.

- Marek, máš porezaný krk.

- Potreboval som dôkaz. O žiletke, nie o bloku. No a čo, ušla mi ruka. Som len chlap.

Obaja sa zasmiali.

Kufor

Zhltla ich staničná budova. Chlap zamieril dozadu, do krátkej chodby, na konci ktorej boli jediné dvere. Lajo naznačil Marcelovi, aby počkal a sám zmizol na záchode. Vzápätí bol naspäť.

- Vzduch je čistý, choď!

Marcel si hrýzol peru a oči mu skákali ako zelektrizované. Zarazil sa. – A keď mi ho nebude chcieť dať?

Lajo prevrátil oči a zavrčal. – Jasné, že nebude. Tvoja vec, ako ho od neho vymámiš. Padaj! Kryjem ti chrbát.

Marcel odišiel. Lajo vedel dobre, že keby sa niekto objavil, tak jednoducho zdúchne. Lajo zazrel Marcela ako vychádza a v ruke zviera kufor. Nečakal, vrátil sa do hlavnej haly a odtiaľ sa bral na ulicu.

Zdeno Pokorný zatínal zuby. Dlaždice boli postriekané krvou. Vrah zasadil chlapovi štyri rany do hrude a potom ešte ho aj podrezal. Vyšli zo záchodu na chodbu.

- Človek s veľmi nízkym prahom citlivosti, - zamrmlal Marek Ovčiarik.

- Čo vieme?

- O mŕtvom mám všetky údaje. Samotár. Vieme, kam mal namierené. Našlo sa zopár svedkov.

- Začni nimi.

- Prišiel s veľkým kufrom. Kvalitným. Svetlá bravčovina.

- Aspoň niečo, - zavrčal Zdeno a dal pokyn, aby rozbehli pátranie.

Lajo ťahal Marcela dole k vode. Usalašili sa za veľkým kríkom. – Neutieraj si furt ruky do kabáta. Musíš sa umyť.

- Kašlem na kabát. Teraz si ich kúpim... no veľa.

- Krv máš aj na ksichte. Poriadne sa vydrhni.

- Kedy delíme prašule?

- Potom, umývaj sa.

Lajo si zapálil cigaretu. Pozeral na kamarátov chrbát, jednou rukou hladkal kufor. Skúšal si predstaviť, koľko do seba zhltne bankoviek. Až sa mu zakrútila hlava. Potom si uvedomil, že kufor je priťažký. Musel byť plný zlata, možno nejaké šperky, medzi nimi aj nejaké eurá.

Chvíľu hádal, čo sa odohralo na záchode. Priveľmi dobre poznal Marcela, vedel, že je to prasa, ktoré keď sa rozzúri, tak nemá zábrany. Ako nikdy nemal zábrany, keď sa ožieral. Dokázal prepiť aj posledné topánky. Lajo pozrel na kufor a potom na Marcelov chrbát. Odhodil cigaretu, prstami zovrel balvan a postavil sa.

Zdeno s Marcelom zbehli k rieke. Neďaleko postávali ľudia a policajti v uniformách. Chlap ležal s rozdrúzganou hlavou na brehu za veľkým kríkom.

- Myslím, podľa popisu, že je to jeden z nich.

- Hm, - vzdychol Zdeno, - škoda, že je bez kufra.

- Naopak, keby mal kufor pri sebe, ten druhý by sa nám ľahšie stratil.

- Koľko hliadok je nasadených?

- Vykrývame päť štvorákov od rieky. Nemal by prekĺznuť.

Lajo neustále prikazoval nohám, aby sa krotili. Vôbec ho neposlúchali. Cítil, ako sa slučka okolo neho sťahuje. Nervy mu tancovali. Za uši ho poťahovali policajné sirény. Zazrel budovu autobusovej stanice. Škrekľavo sa zasmial a pustil nohy z reťaze.

Marek šoféroval a Zdeno mapoval okolie. Bola popoludňajšia špička. Zazrel ho, keď prechádzali okolo autobusovej stanice. Drgol do Marka.

- Tam je!

Chlap s kufrom prebehol cez trávnatý pás a potom sa stratil na parkovisku medzi autami. Zapli sirénu, no museli si nadbehnúť. Práve vošli na parkovisko, keď sa chlap opäť ukázal. Už bez kufra. Vyrazili za ním. Kľučkoval, vbehol do parku, bežal, vyrútili sa na trávnik, kľučkovali okolo lavičiek. Chlap dobehol k vysokému plotu a ako opica preletel cezeň. Na druhej strane zastal, cúval a začal sa im vyškierať. Pridal aj perverzné gestá. Škrípot bŕzd prehlušil všetko. Aj náraz do chlapa.

Zdeno sedel za stolom a pohrával sa s kľúčom od skrinky v úschovni. Vošiel Marek.

- Máme posudok. Chcel si to dať patentovať. Mal to byť prístroj na meranie agresivity. – Zdeno zdvihol obočie. Marek pokrčil plecami. – Úplný nezmysel. Kufor má väčšiu cenu.

- Asi tak. Keby fungoval, tak by ho nezabili.

Zver

- To zízaš, čo? Uznáš, že mám perfektne nahodené, - víťazoslávne zvolal Ervín.

Opatrne doťahoval, až sa silon napol, zavesil policajta, dorovnal. Postavil sa a chvíľu kochal výsledkom svojho rybárskeho umenia.

Vojto nahodil hneď po ňom, trochu viac doprava, kŕmidlo s krmivom pľaslo na hladinu, sčerilo ju a prepadlo sa na dno. Vojto pokrčil nosom. Chcel trochu ďalej a viac ku stromu, ktorý ležal vyvalený v rybníku.

- Minule tu nebol.

- Po tej búrke ho dovlieklo. To bola prietrž jak sviňa. V záhradke mi odnieslo celú úrodu.

Ervín ponúkol Vojta cigaretou. Zapálili si, sadli na kusy dreva a pozorovali hladinu a občas mrkli okom po policajtoch. Signálky vyzerali, akoby dostali infarkt a nič ich už nezaujímalo.

- Voda je zmútená, mali sme počkať tak deň, dva.

- Nechaj tak. Potom tu bude hlava na hlave. Chytíme, chce to len čas.

Ryby akoby chceli Vojtove slová potvrdiť. Jeho policajt sa slabo zachvel a máličko nadvihol. To bolo všetko. Chlapi sa nedali vyprovokovať.

Sedeli, každú chvíľu sa vynukovali cigaretami a dávali pozor. Ervín bol presvedčený, že má nahodené na lepšom mieste. Raz sa zobudila aj jeho signálka. Vyťahovala sa dohora, nedošla však až k prútu a otrávene klesla do trávy. Ervín dorovnal a zahrešil.

- Tá búrka to tu rozryla, čo? Voda sa hnala odtiaľ zvrchu, kukni... Boha, Vojto, veď tam bola chatka!

Vojto sa postavil, vytiahol na špičky a vykukoval. – Si si istý?

- Hej, tam za šašinou, v záreze svahu stála. Muselo ju zmyť. Ty krava, to bola voda!

- Ser na to. Neprehodíme?

Vojto ani nečakal, zo zvyku sekol a rýchlo navíjal. Počul ako Ervín zaujúkal. Hodil po ňom okom. Videl ohnutú udicu. Závisť mu hrýzla vnútro.

- Máš?

- Nie som panna, mám. Zabrala v poslednej chvíli. – Potom dodal. – Riadna sviňucha.

Ervín nemohol priťahovať, ak nechcel, aby sa silon pretrhol. Silon smeroval do stredu rybníka. Vojto neváhal. Zhodil oblečenie a s drkotajúcimi zubami vošiel do vody. Jednou rukou sa pridržiaval silonu a tak postupoval. Ponáral sa. Ervín mu videl iba hlavu. Potom sa nadýchol, nadskočil a ponoril.

Keď sa zjavil, Ervín pustil udicu a chytal vo vlastnej hlave splašený rozum. Nelapil ho, lebo netušil, či mu preskočilo, či Vojtovi narástla tretia ruka. Keď do vzduchu zdvihol aj nohu, od ľaku sa zošuchol do vody.

Zdeno Pokorný zaparkoval pred nemocnicou. Kráčal prvý, Marka Ovčiarika mal nalepeného na chrbte. Vyviezli sa na tretie poschodie, na oddelenie chirurgie. Ohlásili sa u primára Stoličného.

- Čím vám môžem byť nápomocný?

- Ide o vášho bratanca Igora Drobného.

- Chodí u mňa so sanitkou. Mal havárku?

Zdeno neodpovedal priamo. – Čierna ovca rodiny, však? Vraj bol alkoholikom.

- To má za sebou. Podal som mu pomocnú ruku.

- Šľachetné. Určite ste za to nič nechceli.

- Musíme si pomáhať.

Zdeno pokýval hlavou. – Jasné! Ste lekár. Igor vám nespomínal? Chatku pri rybníku spláchla voda.

- Asi mu vznikla škoda. On ju ani nepoužíval, pokiaľ viem.

- Nepovedal by som. A škoda vznikla tiež vám. Voda vyplavila aj zakopané a rozrezané telá.

- Aké telá?

- Predsa ľudí, ktorým ste odoberali orgány. Poskladali sme ich. Každému chýbal nejaký kúsok. Máme za to, že on odpratával zvyšky. Nikdy neverte alkoholikovi. Ten sa od roboty nestrhá. Urobil to ledabolo. Stačila väčšia voda a vaša robota vyplávala na povrch.

Stoličný vyskočil. Kričal. – To je omyl! Mohla ich napadnúť a roztrhať zver.

Marek sa usmial a chytil primára za plece. – Tá zver by musela mať ruky najlepšieho chirurga v meste a za bratanca majiteľa chatky. Poznáte takú zver?

- Samozrejme, že okrem vás, - dodal Zdeno Pokorný.

Hranica

Bolo tesne pred záverečnou hodinou. Pošta na sídlisku už bola skoro prázdna. Aj upratovačka si nadbehla robotu a odišla. Za priehradkou sedela iba pani Ondrejčíková. Nedala na sebe znať, že je veľa hodín.

Starší pán posielal doporučený list. Vchodové dvere sa odchýlili, dnu vkĺzli tri postavy a až keď zvolali: Ruky hore, to je prepad, až vtedy ich zaregistrovala Ondrejčíková a aj zákazník.

Ondrejčíková videla mužské postavy, na hlavách mali pančuchy a v rukách pištole. Nikdy by nepovedala, že svet nie je pevne ukotvený, že sa dokáže nielen hýbať, ale dokonca aj hojdať. Bolo to také zarážajúce, že stratila dych.

A dych sú topánky slov.

- Nerobte paniku, nič sa vám nestane. Do igelitky vložte tržbu a my odídeme. Keď nás poslúchnete, vyviaznete so zdravou kožou.

Nevedela si predstaviť, žeby urobila niečo iné. Rukou hrabla po taške. A vtom sa do toho zamiešal starší pán, s ktorým sa vlastne nik ani nebavil.

- To sú vaše peniaze, že ich požadujete?

- Drž hubu, dedo. Ani tvoje nie sú.

- Pani, nič im nedávajte. Svine sú to! Zlodeji prašiví.

Jeden z chlapov sa aj s pištoľou otočil k mužovi. Zatriasol ňou vo vzduchu. – Zavri klapačku, starec, lebo to do teba našijem.

Starý muž zaškriekal, spôsobila to protéza, ktorá mu dobre nesedela. Jazykom si ju napravil. Potom to už znelo ako naozajstný smiech.

- Teba sa nezľaknem, holofojtoš. V živote som toho preskákal, nemám strach.

Rozohnal sa na lupiča s palicou. Pani Ondrejčíková už mala na kraji úst výkrik, aby sa nepriečil, že ona tie peniaze vydá, len nech im neublížia. Celú tu peknú myšlienku iba preglgla. Predbehol ju výstrel.

Videla záblesk, slabý obláčik dymu, prekvapené starcove zrenice, ústa, ktoré sa skrivili a ako sa otvorili, vyvalila sa z nich krv. Potom sa mu podlomili kolená. Starec spadol a chlap s pištoľou sa otočil ku nej.

Znovu sa ozval výstrel, znovu videla prekvapené oči za pančuchou, ktorá bola čierna a okolo úst sa pomaly sfarbovala do červena.

- Ty debil, čo si to spravil?! – vykríkol druhý zlodej.

Znovu tresol výstrel. Už nič nevidela, iba počula, ako niečo buchlo. Tretí zo zlodejov sa rozbehol preč.

Zdeno Pokorný pani Ondrejčíkovej podával už piaty pohár vody. Len logala. Rozprávala pomaly.

- Prečo ja? Nemusela som. Kolegyňa ochorela, zavolali ma na poslednú chvíľu. Mohla som byť teraz doma.

- Pani Ondrejčíková, oni išli po peniazoch nie po vás. A vraždili.

- To je na tom strašné. Tri životy vyhasli.

- Spoznali ste ich? – Zavrtela hlavou. – Dokázali by ste ich identifikovať? – Najprv pokrčila plecami a potom zavrtela hlavou. – Dobre, ste v šoku. Vypovedať budete neskôr.

Zdeno s Markom Ovčiarikom  celú situáciu analyzovali v kancelárii. Marek ako vždy nad všetkých pochyboval.

- Nebola to klasika. Nechceli zabíjať, iba prepadli panike.

- Narážaš, že išlo o amatérov?

Marek prikývol. – Traja hlupáci, ktorí nevedeli, ako čo najskôr prísť k prachom.

- Hm, spanikárili. V poriadku, ale prečo jeden z nich zabil kumpánov? Nemali peniaze, okradnúť ich nemohol. To nemá hlavu ani pätu.

Niekto zaklopal. Zdeno zavrčal k dverám. – Ďalej!

Vošla pani Ondrejčíková. Za ruku dotiahla i mladého muža. – Prepáčte, to je môj syn.

- Áno?

- Hej, môj jediný syn. On je ten tretí.

Zdeno s Markom na nich vyvalili okále.

- On vás prepadol?

- On nie, on ma zachránil. Nikdy by nešiel, keby vedel, že som v práci. Voči matke by nezdvihol zbraň. Dobrý syn. Žiadny zabijak.

- Ako nie? A čo tí dvaja...

- Ich musel. Chránil si matku. Aspoň vidíte, že nie je taký. Kam ho beriete?

- Pani Ondrejčíková, sudca určí hranicu medzi dobrom a zlom. Nie my.

Zvonica

Telo ležalo medzi záhonom chryzantém a chodníkom smerujúcim ku zvonici. Bolo prikryté starým kobercom.

- Kto to spravil? – spýtal sa Zdeno Pokorný.

- Ja. Volám sa Tereza Lipovská. Na Ferka nebol príjemný pohľad, viete?

- Inak ste sa tela nedotkli?

- Nie som sprostá. V telke pozerám Hercula Poirota. Tak viem. Hovorím, šťastie že nelupol na chodník.

Uniformovaní policajti pomaly zatláčali ľudí ďalej, miesto ohradili, za páskou sa pohybovali technici a lekár. Neďaleko vyčkávali zriadenci pohrebnej služby. Zdeno kývol na pani Lipovskú. Veľmi ochotne k nemu pristúpila.

- Koberec je môj. Priniesla som ho z letnej kuchyne. Potom mi ho vrátite? Vyperiem, ešte poslúži.

- Kto ho našiel?

- No šak ja. Dačo buchlo, až mi hrniec z ruky vypadol. V dedine nič tak nebúcha, tak som išla lupnúť očami, čo sa deje. A našla som Ferka. Nebojte, volala som jeho synovi. Nemusí mi vrátiť ani cent, platím si paušál.

- Porozprávajte mi o ňom.

- Ferko Maxim kedysi robil notára. Pil a behal za ženskými. Až do basy sa dostal. Potom notára nesmel robiť, a tak iba pil a behal za ženami. – Lipovská stíšila hlas. – Vraj nahonobil majetky, lebo okrádal klientov.

Marek práve vyšiel zo zvonice. Oprášil sa a pristúpil k Zdenovi. – Hm, hocikto a hocikedy sa ta mohol dostať. Pravdepodobne samovražda. Nič nenaznačuje, žeby tam bol ešte niekto iný a pomohol mu.

Lipovská sa zasmiala do dlane. – Akurát samovražda. Ste mladý, prd viete o živote! Ferko myslel na sprostosti, nie na smrť. Aj mňa chcel kedysi vyvrátiť. Môjmu starému to radšej nespomínajte. Aha, už ide jeho syn.

Prišiel mladší Maxim, identifikoval telo a potom sa pobrali do domu jeho otca. Posadili sa v kuchyni.

- Čo mi poviete o otcovi?

- Lipovská už všetko vytárala, čo? Nemám čo skrývať. Nevychádzali sme najlepšie. Nedokázal som mu odpustiť, že opustil matku a na rodinu uvalil hanbu.

Zdeno si odkašľal. – Vraj ako notár nahonobil nejaký majetok...

- Nahonobil, veď si to aj odsedel, no mne nechcel prispieť na štúdium. Vyučil som sa za zámočníka. Mamke nedával ani korunu. Všetko len na chľast a ženské. Nedal si s tým pokoj ani teraz. Bol chorý, ale triasol sa za každou sukňou.

- Čo mu bolo?

Pokrčil plecami. – Neviem, chodila ho ošetrovať doktorka Martinková.

- Aj vy ste sa tu zastavili.

- Iba som mu posluhoval. Doniesol jesť, vypral špinavú bielizeň, podal lieky. Bol to furt môj otec.

Zdeno sa s Markom chvíľu radili. Mladší Maxim zdvihol hlavu. - Budete musieť s nami. Ste podozrivý z vraždy svojho otca.

Neprotestoval. Odviedli ho. Telo už zmizlo, koberček putoval k Lipovskej, Maxima odviezli a Zdeno zostal, aby dom zapečatili.

Notára Maxima pochovali o týždeň. Zišla sa celá dedina. Nemohla chýbať ani Terézia Lipovská. Prišli aj Zdeno a Marek. Po obrade sa lúčili s mladším Maximom.

- Príjmite sústrasť a ospravedlnenie. Občas urobíme chybu. Priznáme si to.

- Nevadí. Za týchto okolností by som podozrieval aj sám seba.

- Milé, že prišla celá dedina. Pani doktorka Martinková nemohla, to uznáte. Väzenie nie je rekreačné zariadenie.

- Ako ste na to prišli?

Zdeno sa zasmial. – Našiel som plný nočný stolík rohypnolu. Veľa aj na koňa. Najprv ho nebral, potom ho prinútila.

- Aj ja som mu ho podával.

- Tým sa dostal do jej pazúrov. Stratil vôľu, orientáciu, pamäť. Vyzeral ako opitý, no to nikoho neprekvapovalo.

Marek sa do toho vložil. – Pani Lipovská ich videla, ako chodili z domu ku zvonici. Takto ho pripravovala. Nakoniec urobil, čo mu nakázala.

- Ale prečo?

- Z pomsty. Jej otca pripravil o pozemky.

Spoločne zakývala Lipovskej, ktorá na potoku drhla krvavý koberec.

Bezdomovci

Presúval sa po chodníku so sklonenou hlavou. Nerobil to preto, že si dával pozor pod nohy. On len nechcel pozerať okoloidúcim ľuďom do očí. Vyzeral, že i keď kráča, vlastne spí. Ľudia sa mu vystupovali.

Odrazu sa zvrtol, prešiel cez cestu na druhú stranu a uvzato kráčal ďalej. Čierna Fabia sa kĺzala po vozovke nehlučne ako had. Vzdialenosť medzi chlapom a autom sa rýchlo zmenšovala. Z auta sa vysunula ruka, zaznel tlmený výstrel, motor zaburácal a stroj vyrazil rýchlo dopredu. Stratil sa v bočnej uličke.

Chlapovi myklo hlavou, zdvihol ju, no cez dieru v čele aj tak nič nevidel. Nohy sa mu podlomili, klesol na kolená a potom sa mu telo prevalilo dopredu.

Mĺkvu atmosféru ulice rozpáralo ženské jačanie. Pani stála s roztrasenými nohami a s nákupnými taškami v oboch rukách práve pred ležiacim chlapom. Nedokázala urobiť ani krok dozadu, či do strany. Potom to už vyzeralo na všetko možné, len nie na pokojnú ulicu.

Jediná kamenná tvár, ktorá sa v dave ľudí dala nájsť, patrila Zdenovi Pokornému. Policajti ho pustili k mŕtvole. Podliezol pásku, obzrel si ju a vrátil sa. Marek Ovčiarik sa k nemu pridal po chvíli. Prišiel z opačnej strany.

Zdeno vzdychol. – Rovnaký scenár.

- Teraz vykradli obchod s drogériou.

Zdeno neveriaco pokrútil hlavou. Pristavil sa pri nich lekár.

- Chlapci, správu máte na stole zajtra dopoludnia. O čo tu ide?

Marek pokrčil plecami. –Majú to dobre premyslené. Obyčajné volavky. Zastrelia ich, ľudia sa zbehnú okolo, nastane panika, zmätok a oni zatiaľ vybielia vybraný objekt. Teraz to bola drogéria. Päťsto evráčov si odniesli.

Sedeli v kancelárii. Marek sa napchával pizzou. Zdeno si vystačil so spodnou perou a stiahnutým žalúdkom.

- Jasnačka, tých bezdomovcov nevyhľadávajú na ulici, oni ich tam privážajú. Inak to nedáva zmysel.

Marek sa ozval s plnými ústami. – A čo?

- A nič. Ideme za nimi.

Stáli na nádvorí starej tehelne. Marek vrieskal ako zmyslov zbavený. – Seriem na to, že nemáte strechu nad hlavou. Nezaujíma ma, že nemáte čo žrať. Kašlem na smrad a svrab čo máte a že chľamcete. To je vaša vec. Ale to ma dožerie, že sa nechávate zabíjať ako sprosté barance.

- Sklapni, fízel. Čo ty o tom vieš?!

Čierna Fabia vkĺzla na nádvorie. V polkruhu obišla tehelňu. Oproti autu stála masa špinavých tvári bez výrazu. Bočné okienko sa pomaly spustilo. Objavila sa ruka s pištoľou.

Zbraň chvíľu plávala vo vzduchu, sklonila sa a zabodla do jedného miesta.

- Poď sem! – štekol hlas z auta.

Chlap sa pohol. Urobil dva kroky, keď sa masa tvári odlepila od steny tehelne a muži vykročili smerom k autu.

- Stáť! – zreval hlas z auta. – Vás nik nevolal. Iba on.

Nepočúvli ho. Bezdomovci pomaly vytvárali oblúk a obruč z tiel sa začala sťahovať okolo auta.

- Do riti, čo spravíme? – spišťal chlap v aute.

- Rýchlo vylezte von, - sotil do nich Marekov hlas.

Chceli sa presvedčiť, kto im to rozkazuje. Rozkazovala im pištoľ s väčšou ražou ako tá ich.

Zdeno sa prechádzal pred stoličkami, na ktorých sedeli chlapi. Zastal a premeral si ich.

- Žiadny veľký fígeľ, takže ani tajomstvo. Akcia priehľadná. Iba mi nejde do hlavy, prečo ste aj vraždili, keď vám išlo o peniaze.

- Na vine je môj otec. Bola to nezodpovedná sviňa, ktorá prehajdákala celý majetok. Dostal na ulicu nielen seba ale aj zvyšok rodiny. To som mu nemohol odpustiť. Kamoš sa pridal, lebo potreboval prachy.

- Nevedeli sme prísť na iný spôsob ako k ním prísť, - zavrčal druhý.

Zdeno sa neudržal. – Preboha, ale takto surovo? Kedy ste s tým začali?

Chlapec sa zaškeril. – Hádajte, koho z tých úbožiakov sme zviezli ako prvého?

Posledný záber

Múmia

Záloha

Slečna Kučerová sa napila a opatrne položila porcelánovú šálku na stolík. Pamätala si, že ako dieťa sedela s dospelými a pozorovala ich, ako z toho servisu popíjajú kávu. Teraz to robila ona.

- Mami, nechcel ťa znásilňovať...

Staršia pani sa zasmiala. – V mojom veku by to ani nebolo najvhodnejšie.

- Prestaň! Myslím to vážne. Mňa oklamať môžeš, no svoj vek veru nie. U mňa by ti bolo dobre.

- Verím ti, ale v tomto dome som prežila najkrajšie chvíle svojho života. S tebou a tvojím otcom.

- Mám veľký byt. Nebudeš mi zavadzať. Takto sa budem môcť o teba starať.

Staršia pani zavrtela hlavou. – Nie, moja drahá, nemôžem. Kým vládzem... Ty by si si radšej mala nájsť manžela.

Slečna Kučerová nakukla do šálky. Našťastie v nej bola káva aspoň za náprstok. Rýchlo ju vliala do seba. Postavila sa.

- Nehnevaj sa na mňa, no mám o teba obavy.

- Mami, veď aj ja o teba.

Zasmiali sa, objali a dohodli, že na budúci týždeň sa spolu vyberú na nákup do niektorého hypermarketu a potom si v cukrárni zamaškrtia.

Zdeno Pokorný usilovne vypisoval výkaz o použití služobného auta. S Markom Ovčiarikom mali byrokratické povinnosti rozdelené a táto sadla na jeho plecia. Marek sa krčil za počítačom a obzeral si fotky z rodinnej oslavy, čo si priniesol napálené na cédečku.

Nepočuli, keď slečna Kučerová zaklopala. Iba zaregistrovali, keď vošla. Do kancelárie dotiahla aj napätie a nervozitu. Obaja okamžite zabudli na to, čo práve robili. Marek dokonca zabudol aj zavrieť ústa.

- Dobrý deň, volám sa Kučerová. Prišla som nahlásiť zmiznutie matky. Tiež sa volá Kučerová. Som slečna, nevydala som sa, ale to s jej zmiznutím nesúvisí.

Zdeno siahol po poznámkovom bloku. – Sadnite si. Potrebujeme viac informácii. Celé meno, adresu bydliska, dátum narodenia, rodinný stav a ďalšie skutočnosti.

Zdeno Pokorný si búchal ceruzou po spodnej pere. Robil to vždy vtedy, keď sa na niečo sústredil. Marek sa zaškeril.

- Otvorím okno, vyfúkne nervozitu po slečne a ochladí ti mozgové závity.

- Marek, sklapni.

- Stavím sa, že sa náš zoznam rozrástol o nové meno.

Zdeno naňho skúmavo pozrel. – Myslíš?

- Boha, že hej. V zozname sú len ženy. Staršie. Všetko vdovy. – Zdvihol prst, aby slová zdôraznil. – Osamelo žijúce, na to nezabúdaj.

- Hej, ale je to aj tak málo.

- Musíme nájsť prienik, spoločný bod u všetkých. Tam bude sedieť žaba na prameni.

- Aká žaba?

- Vrah. Nechaj to na mňa. Analytika ma vždy bavila.

Zdeno si nebol istý, no súhlasil a tak sa odviezli na cintorín. Marek ho ťahal z jednej strany na druhú.

- Čo teraz povieš na moju analýzu?

Zdeno pokrčil plecami. – Si si istý?

Zašli za správcom cintoríne. – Kučera, Zábojský, Petríčko, Zimmermann, Balogh, Smotrila.

Správca si pošúchal bradu a listoval v knihe hrobov.- Áno, majú u nás hroby. Čo s nimi?

- S nimi nič. Ide o ich manželky.

Správca znervóznel. – Platia načas.

- O rok už nie.

- Prečo?

- Dobre viete. Mŕtvi neplatia. Vy ste ich zabili.

Správca zacúval k stene. Zbledol. – To je strašné, z čoho ma obviňujete. Prečo by som?

- Staré ženy sa dajú ľahšie zmanipulovať. Ponúkli ste im opravu hrobov. Zobrali ste zálohu, robotu nespravili...

- Hlúposť! – spišťal hystericky.

- U pani Kučerovej sme našli potvrdenie.

- To nič neznamená. Keď som vrah, musia byť aj mŕtvoly.

- Presne tak. A ja vám ich ukážem. Ste správca, máte hrobov viac ako dosť. Za staré nik neplatí, nik ku ním nechodí. Nik sa o ne nestará. Obrástli machom. Zoškrabali ste ho, keď ste odťahovali betónové dosky.

Správca sa zviezol na stoličku. – Mám dlhy. Vyzeralo to ako dobrý plán. Jedine Kučerová chcela aj potvrdenie.

- Našťastie.

Poľovačka

- Xena, prestaň! – vybuchol Longen.

- Furt aby bolo po tvojom. Svojou panovačnosťou si manželstvo premenil na väznicu v pevnosti.

Artúr Longen zopäl ruky. – Vrieskaš po mne v metaforách. Z toho jeden príde o rozum.

- O rozum som prišla ja.

Postavil sa pred ňu a zaškľabil. – Neklameš. Si sliepka.

Možno mal v zásobe ešte nejaké slovné výpady, no nestihol ich použiť. Vymrštila telo oblečené iba v župane, ktorý sa roztvoril.

V okamihu, ako zazrel prsia, ktoré sa proti nemu vyvalili, tak v tom okamihu preklial svoj život a prišlo mu ľúto, že ju nemôže zvaliť na posteľ a hlavu zaboriť medzi prsia, z ktorých by doňho prechádzal pokoj, ticho, opojenie a slasť.

Namiesto toho sa otočil na opätku a kútikom oka videl, ako hrabla štíhlou rukou po kuchynskom noži.

Vyletel z kuchyne a videl a cítil za sebou rozzúrenú Xenu a chlad kuchynského noža. Skočil do spálne, zabuchol dvere a dvakrát stočil kľúč v zámke.

Stretli sa iba traja. Autami sa odviezli na okraj dediny. K posedom sa vydali pešo. Chvíľu sa o miesto tlmene hádali. Nakoniec sa dohodli. Krajný posed pripadol Julovi Pustajovi, stredný obsadil Artúr Longen a vedľa neho dostal miesto Fero Sarnovský.

Julo Pustaj mal chuť na cigaretu. Mal čo robiť, aby si nezapálil. Vždy keď neodolal, tak si zapálil a oheň šikovne ukrýval do dlane. Zakaždým ho zradil dym. Teraz odolal. Nechcel sa pochytiť s Longenom.

Radšej sa sústredil na kút lúky, ktorý sa zarezával do lesa. Získal najlepší flek. Keď budú mať šťastie, i keď len také invalidné, on určite neodíde na sucho. Pôvodne nechcel ísť, no podvolil sa prehováraniu.

Kroviny zaprašťali. V tom tichu to počul jasne. Pravou rukou zovrel pušku, ľavou oblapil ďalekohľad. Snažil sa určiť smer, z ktorého hluk prichádzal. Nezrelé ráno nového dňa nebolo na jeho strane. V lámajúcom sa svetle všetko vyzeralo trochu inak. Ale uši mu drukovali. Opäť začul prasknutie suchých konárov.

Hneď za tým zazrel mladú húštinu na rozhraní starého a mladého lesa ako sa ohýba. Opatrne zamieril, trochu dopredu, tam, kde začínala čistinka. Ozvalo sa praskanie, kroviny sa ohýbali. Lenže na druhú stranu. Obrátil pušku, chvíľu odhadoval smer a rýchlosť a potom stlačil spúšť. Počul, že trafil. Ten zvuk sa mu nepozdával. Zletel dole najrýchlejšie ako sa mu dalo. Fero Sarnovský ho už vyčkával. Rozbehli sa.

Zdeno Pokorný skontroloval povolenky a doklady. Zbrane medzitým technici zabavili. Mŕtve telo Artúra Longena už naložili na nosidlá. Museli ho odniesť až ku dedine. Tu hore by sa auto nedostalo. A na traktor nik ani nepomyslel.

Zdeno kráčal vedľa Jula Pustaja, ktorému narástli topánky o tri čísla a na plecia sadla celá obloha.

- Bola to nešťastná náhoda.

- Viem, na poľovačkách sa to stáva.

- Mal dať znamenie. Ani Fero nevidel, kedy zliezol z posedu. To sa nerobí. Naozaj som netušil, že je to on.

- Verím vám, no nič to nemení na skutočnosti, že ste ho zastrelili. Opatrnosť mala byť na oboch stranách.

- Budem obvinený?

- Áno. Možno uhráme zabitie z nedbanlivosti. Lenže sa už teraz obzerajte po dobrom právnikovi.

- Pozrite, tam je Xena Longenová.

- Viem, dali sme ju zavolať. Formálne musí potvrdiť, že je to jej manžel. Poznáte ju?

- Všetci sa poznáme.

- Poďme tadeto, aby ste sa vyhli stretnutiu.

Prešli okolo ženy, ktorá sa nakláňala nad nosidlá. Nevidela ich. Nepočuli ju. Prihovárala sa svojmu mŕtvemu manželovi vnútorným hlasom.

- Ty sviňa, nemal si. Narafičil si to schválne, no úplne zbytočne. Nič si tým nezískal. Ja som vyhrala. Ty zostaneš mŕtvym naveky. Jula po čase pustia a bude patriť iba mne.

Výmena

- Kto to oznámil?

- Predstavila sa ako Bajtošová.

- Tu je tá ulica. Spomaľ! Bola rozrušená?

- Čo ja viem?

- Ty si s ňou komunikoval.

Marek sa zamračil. – Netrepala dve na tri, hovorila skôr vecne, ale hlas sa jej triasol, to viem určite. Zdeno, čo ma vyšetruješ? Sám si overíš.

Zdeno Pokorný ukázal prstom na dom. Marek pribrzdil a zaparkoval tesne pred bránou do dvora. Zdeno sa chystal zazvoniť. Dvere ho predbehli a rozleteli sa. Stála v nich žena, bola zahalená v župane, neupravená, mohla mať okolo päťdesiat rokov. Ukázali jej preukazy.

- Vy ste volali?

- Áno. Irena Bajtošová. Poďte ďalej.

Nasledovali ju hlbšie do domu. Zaviedla ich do obývačky. Na zemi ležalo ženské telo. Už na prvý pohľad bolo obom jasné, že je mŕtva. Utvrdzovala ich v tom aj pištoľ neďaleko tela a mláka krvi, ktorá vytekala spod ženy a ktorú nedokázal vypiť ani hrubý koberec.

- Hýbali ste s niečím?

- Nie, - povedala žena rozhodným hlasom.

Marek sa nahol nad mŕtvolu. Zdeno telefonoval, aby poslali technikov a lekára. Marek ho pomykal za ruku, v ktorej držal telefón. Pozrel smerom, ktorý mu naznačoval. V kresle sa krčil mladý muž. Nebol mŕtvy, ale nebol ani duchom prítomný, asi preto neupútal ich pozornosť. Zdeno zdvihol obočie a pozrel na pani Bajtošovú.

- To je môj zať. Zrútil sa z toho, čo sa stalo.

Pokorný si pritiahol stoličku bližšie k pani Bajtošovej. – Skúste mi povedať, čo sa tu stalo. A kto je tá mŕtva a ako sa dostala do vášho domu.

- Je to moja dcéra. Dom je ich. Ja som tu len... no ako rodič. U detí.

Pokorný chápavo prikývol. Videl na žene, že sa vie viac ovládať ako jej zať. Nevyzval ju, len čakal, kedy sa sama rozhovorí.

- Musím povedať, že sa hádali už včera. Dlho do noci.

- Takže problematické manželstvo.

Žena pokrčila plecami. – Zo začiatku nie. Až v poslednej dobe sa to rozsypalo. Aj to bol dôvod, prečo som zostala na noc.

- Budete nám musieť povedať dôvod hádky.

- Zať, pán Hatala, chcel moju dcéru opustiť. Čo pozeráte? Normálne chcel od nej odísť. K inej. – Pokorný prikývol. – Preto boli v sebe. Dcéra vytiahla pištoľ.

- Odkiaľ ju má?

- Musela kúpiť na čierno. Chcela sa zastreliť.

- Takže samovražda.

Pani Bajtošová zdvihla ruku. – Počkajte, prosím. So zaťom sme ju upokojovali. Dokonca neodišiel, takže noc prebehla ako tak. No ráno to prepuklo opäť.

- Balil kufre?

- Nedá mi, musím byť objektívna. Rozchody nie sú ľahké, no keď niečo nefunguje, tak to nedáte dokopy. Dcéra to znášala ťažko aj preto, lebo bola psychický labilná.

- Chodila k lekárovi? Brala lieky?

- Nie, dedičná záležitosť. Jej otec sa tiež nevedel vyrovnať s hocijakou maličkosťou. Obesil sa. To bola dcéra maličká.

- Tak ako došlo k usmrteniu?

- Pri raňajkách začala znovu. Netuším, ako tu pištoľ našla, len ňou začala šibrinkovať nad hlavou. Nepočúvala ani jeho, ani mňa. Snažili sme sa ju odzbrojiť. Pobehovala po byte. Tu v obývačke sme ju dochytili. Zať s ňou zápasil, snažil sa vytrhnúť pištoľ, spadli, váľali sa po zemi a odrazu zaznel výstrel. Na mieste bola mŕtva.

 Marek súhlasil so Zdenom, že tu niečo nesedí. Pána Hatalu nezatkli. I technici stopercentne nevedeli určiť, kto stlačil spúšť. Zdeno nechal Hatalu vyťažovať. Jedného dňa vpálil do kancelárie vysmiaty Marek.

- Už je to vonku. Musel ju zabiť on. Predstav si, predal dom a odsťahoval sa ku milenke.

- Pomaly, Marečku. Nezabúdaj, že mu chrbát kryla svokra. Jediný svedok.

Marek zopäl ruky. – Zdeno, poď ho preklepnúť. Neoľutuješ, poď!

- A kde to je?

- Agátová tridsať dva.

Zdeno vytreštil oči. – Tam býva jeho svokra.

- Veď práve. Už im len tu vraždu dokázať. Kvôli mladej musíme.

List

Dom bol zahalený do tmy. Svietilo sa iba v jedinej izbe, v ktorej sedel Edo Králik. Sedel nepohnute, a že je nervózny prezrádzali ruky, ktoré sa mu triasli. Nielen cítil, ale aj vedel, že už je na rade on.

Mohol vybehnúť a utekať na políciu. Určite by si tým zachránil život. Neurobil to. I keď mal svoj vek, zdravie mu slúžilo a on si skúšal vybaviť dni, mesiace a roky, ktoré by mal pred sebou a čím by boli vyplnené. Ta vízia ho vôbec netešila. A tak zostal sedieť v zelenom ušiaku. Uprene hľadel na luster nad sebou a v duchu sa modlil, aby predtým zhaslo aj to posledné svetlo.

List ležal na stole, z jednej strany stál Zdeno Pokorný a z druhej Marek Ovčiarik. Zdeno mal ruky vrazené vo vreckách nohavíc. Marek sa jednou opieral o stoličku a prstami druhej bubnoval po doske stola.

- Na čo čakáš? Otvor ho.

- Prečo ja?

- Si starší.

- Keď list otváram ja, prináša to smolu. Nenaťahujme sa ako malí chlapci. Vieš dobre, čo bude dnu napísané a že s tým aj tak už nič nespravíme.

Marek to vzdal prvý. Roztrhol obálku a list vytiahol. Začal ho čítať až v služobnom aute. Prečítal adresu. Zdeno kľučkoval v úzkych uličkách starého mesta. Vybehli až na Baraní vrch.

- Poschodová vilka natretá na svetlo modro. Edo Králik.

Auto zastalo pred bráničkou. Zdeno zahrešil, vypol motor a vytiahol si telo z auta. Prečítal menovku. Marek nečakal a tiež vystúpil. Zazvonili iba raz, potom hneď preliezli cez plot. Vchodové dvere neboli zamknuté.

- Pracovňa na poschodí.

- Neskontrolujeme prízemie?

- Na čo? Len sa zdržíme.

Vybehli na poschodie. Pracovňu našli. Marek zostal na chodbe.

- Len pre zaujímavosť. Vieš, sila zvyku. Tak schválne. Sedí v zelenom ušiaku. Šnúra od bielizne je prehodená cez operadlo. Zaškrtil ho a potom mu srdce prebodol. Nôž nechal v rane. Sedí?

Z izby sa ozval šomravý Zdenov hlas. – Vždy lepšie, akoby mu mal vylúpnuť oči, alebo vyrezať jazyk.

Marek už telefonoval. Zavolal technickú jednotku. Poprosil ich, aby vyzdvihli aj lekára, no keby náhodou obedoval, pokojne môžu naňho počkať.

Všetko robili rutinne. Naspäť sa vracali pred koncom pracovnej doby. Zdeno bol podráždený, v budove sa už neudržal.

- Dokedy to chce robiť? Ten smrad si z nás robí srandu, či čo. Mám toho plné zuby.

- Zdeno, neblázni, musíme to dotiahnuť do konca. Keď ho nechytíme, tak vykántri celé mesto.

- Nech! Tí chlapi sa správali ako teľce. Nik sa nebránil. Keď to nie je psychopat, tak v tom zabíjaní musí byť kľúč.

Ani nepostrehli, že sa pri nich zastavil kolega. Bol už na dôchodku a privyrábal si v archíve. Nechápavo krútil hlavou. Zamiešal sa medzi nich.

Zdeno skontroloval zásobník a oči mu spadli na nahrbený kolegov chrbát.

- Marek, šibe ti?

Marek zdvihol vysmiatu tvár. – Vydrž, píšem mu list. Už končím.

Bol to byt v starom činžovnom dome. Zdeno sa nadýchol a zazvonil. Dvere otvoril sivovlasý pán s modrými očami, oblečený v teplákoch, a ktorého keby stretli na pieskovisku v parku, bez váhania by mu zverili deti.

- Pán Steiner? Kriminálka.

- Čo potrebujete?

Marek predbehol Zdena. – Priniesli sme vám list.

Starý pán ho zobral, no neotvoril. Chvíľu si ním búchal po prstoch, potom sa mu tvár rozjasnila.

- Chvíľu počkajte, idem si po kufor. Mám ho od začiatku zbalený.

Viezli ho a on sa rozhovoril. – Pred dvadsiatimi tromi rokmi sme piati urobili banku. Mali sme ich na krku, tak som to vzal na seba. Dohodli sme sa. Dohody boli aj na iné veci, ale asi sa nazdávali, že sa už z basy nevrátim.

- Prečo ste nám tie listy posielali?

- Pôvodne som zlodej, nie vrah. Život v base vás naučí rozprávať sa s ľuďmi cez listy.

Šesť

Miloš Čižmázia sa ponáhľal. Dalo sa to vyčítať i z toho, ako sa mu triasla ruka s kľúčmi, keď zamykal byt. Že ma málo času naznačovalo tiež, že keď zhaslo svetlo na schodišti, schádzal po tme a ani sa nezastavil.

Na zlomok sekundy pocítil na hlave bolesť. Potom tma zhustla a on si ani nestihol uvedomiť, že ho niekto ovalil. V tej chvíli by mu to nebolo aj tak nič platné. Prebral sa až v aute. Uvedomil si, že sa vezie. Tiež mu došlo, že auto opúšťa mesto. Nepochopil, prečo to robí a prečo má pritom zviazané ruky. Dlho sa nad tým nemusel trápiť.

Auto ho zaviezlo do neďalekej rekreačnej oblasti. Zastalo. Otvorili sa dvere. Zazrel chlapa, ktorý sa k nemu nahol a ťahal ho von. Nestihol sa brániť. Najprv spadol, no hneď k nemu pristúpil druhý a pomohol mu na nohy. Obaja ho chytili za ruky, zovreli medzi seba a doslova vliekli do najbližšej chaty.

Dnu Miloš zazrel troch mužov. Štvrtý ho štuchol do chrbta. Zadrobčil a v predklone prebehol cez celú miestnosť. Sotili ho na stoličku. Čižmázia očami preskakoval z tváre na tvár. Ani jednu nevynechal. Chlapi stáli bez pohnutia. Vôbec neuhýbali pred jeho pohľadom. Zdalo sa mu, že na tvárach majú posmešný úškrn. Ale nebol si istý. Mohol sa iba domýšľať.

- O čo ide?

- O teba, - zavrčal ten, čo ho priviezol.

- Uniesli ste ma, zviazali.

Chlapi sa zasmiali.

- Pochybujem, žeby si prijal naše pozvanie a dobrovoľne a s nadšením sem dokvitol.

- Pravdepodobne nie. Veď vás ani nepoznám.

Jeden z chlapov pristúpil až tesne k nemu. Miloš si všimol, že sa na celom tele trasie. Spustené ruky zatínal do pästí. Čižmázia sa podvedome prikrčil.

- Nebite!

Chlap dychčal. – Nerozkazuj, smrad! Dostaneš takú nakladačku, že pred smrťou pustíš do gatí.

- Daj mu pokoj, ruky od neho preč.

- Neviem prečo. Azda mu nechceš uvariť kávu a ponúknuť chlebíčky.

- Nie, no nevidím najmenší dôvod, prečo by si ho mal zabiť akurát ty.

- Mám na to právo.

- Tak pomaly! Rovnaké právo mám aj ja.

- S tým právom je nás tu trochu viac, - zamiešal sa ďalší.

Miloš Čižmázia mal stiahnuté hrdlo. Sedel a tak nik nevidel, ako sa mu trasú kolená. Radšej mlčal, aby udržal podskakujúcu bradu na uzde. Na chvíľu mal pocit, že chlapi oňho úplne stratili záujem.

Zdeno Pokorný posledných sto metrov prebehol pešo. Skákal od stromu ku stromu. Marka mal za chrbtom. S odistenou pištoľou ho kryl. Dostali sa až ku chate. Cez škáry v okeniciach prenikalo svetlo. Pred chatou stáli autá.

Zdeno dal pokyn do vysielačky. Policajti zo špeciálnej jednotky obkľúčili chatu a na dohodnutý signál vtrhli dnu.

Zdenovi sa naskytol nezvyčajný pohľad. Na stoličke sedel chlap s vytreštenými očami, zviazanými rukami za chrbtom a okolo neho ležalo šesť mužských tiel. Marek sa nad každé nahol a zisťoval tep. Potom sa postavil.

- Všetci sú mŕtvi.

- Ako sa voláte?

- Miloš Čižmázia. Ďakujem vám, že ste ma zachránili.

- Turisti nám zavolali. Počuli z chaty streľbu. Neďakujte, musím vás obviniť zo šesťnásobnej vraždy.

Miloš už stál, no po týchto slovách sa zosypal na stoličku. – To nemyslíte vážne. Ako by som to dokázal so zviazanými rukami?

Zdeno pokrčil plecami. – Ja som pri polícii už toho zažil. Mohli ste mať komplica.

- Somarina. Títo chlapi ma sem dovliekli a oni chceli zabiť mňa.

- Vážne? Prečo sú potom mŕtvi oni a vy žijete?

- Nevedeli sa dohodnúť, kto ma odkrágľuje. Pohádali sa a navzájom povraždili.

- Môžete to nejako dokázať? – zamiešal sa Marek.

- Môžem. Z dokladov zistíte ich totožnosť. Priveďte ich manželky. Oni vám povedia dôvod. Len, preboha, nie že prídu naraz, lebo by dokončili, čo ich muži zbabrali.

Dôkaz

Aj keď krčma nemala meno, o hostí v nej nebola núdza. Ležala na výhodnom mieste, dve bočné uličky od námestia v starom meste.

Laco Maričák stál za barovým pultom a čistil poháre.  Robil si svoju prácu a po očku pozoroval lokál. Pri dvoch stoloch sedeli chlapi, pili pivo a hrali karty. Stáli hostia, navzájom sa dobre poznali. Pri stole hneď za dvermi sedel muž, ktorý tu ešte nikdy nebol. Objednal si šunkovú bagetu a kávu. Zvyšné dva stoly zostali neobsadené. Krčma sa zaplnila zvyčajne po ôsmej večer.

Laco stál za výčapom, vlhkú handru si prehodil cez plece, rukami sa oprel o pult a kontroloval chlapov, či majú čo piť. Na poličke hralo rádio. Hudba zmĺkla. Nahradilo ju naliehavé hlásenie. Hlas z rádia oznamoval, že pred hodinou došlo k prepadu záložne v starom meste. Zlodej chladnokrvne zavraždil pracovníčku a ťažko zranil zákazníka, ktorý bojuje o život v miestnej nemocnici. Nasledoval popis páchateľa a opätovné varovanie, že ide o nebezpečného chlapa.

Správu nepočúval iba Laco. Trochu zosilnil zvuk, aby mu nič neuniklo. Hostia sa postupne prestávali prekárať, hlasy tíchli, až nastalo v krčme hrobové ticho. Varovanie, že ide o nebezpečnú osobu, preletelo vzduchom ako nôž.

Najprv zaznel výstrel a hneď za tým sa dohora vzniesol kúdol splodín. Nik sa ani nepohol. Laco Maričák držal pištoľ v ruke. Chlapi nedýchali. Mužovi, ktorý sedel hneď za dvermi, najprv klesla hlava, až bradou narazil na hruď a potom sa zvalil na stôl. Prevrátil pohár s kávou, v ktorom aj tak veľa nezostalo. Po bielom obruse sa začala rozťahovať červená škvrna z rany na hlave.

Hostia sa postavili, aj Laco obišiel výlevný pult. Spoločne sa prikradli k stolu. Zvedavo si obzerali mŕtveho muža.

- Je to on, - poznamenal Laco.

- Si si istý?

- Boha, že hej. Má hnedé vlasy? Má. Zohni sa, aha, orlí nos. To vidí aj slepý. Je to on.

- Hm, v rádiu spomínali, že je vysoký, tak meter osemdesiat alebo trochu viac.

- Veď aj tento.

- To ako môžeš vedieť? Celý čas sedel.

- Keď prišiel, tak stál.

- Ako bol oblečený?

- Riflová bunda, vyšúchaná.

Lenže v rádiu spomínali flanelovú košeľu. A tento tuná má tričko.

Laco zlostne štekol. – Ľudia sa občas mýlia. Je to on.

Do debaty sa zamiešal ďalší hosť. – Neserte sa. Ukradol dvesto dvadsať sedem eur. To som zreteľne počul.

Ostatní súhlasne zahučali. Laco pokýval hlavou, že aj on to počul. Zdalo sa mu to málo peňazí za zabitie človeka a bol presvedčený, že zlodej zle pokúšal osud.

Pristúpil k mužovi. Nahol sa a prehľadal mu všetky vrecká. Dvakrát. Nenarovnal sa, iba dvihol hlavu a postupne preskakoval z jedných očí na druhé. Nikoho nevynechal.

Zdeno Pokorný dorazil do krčmy do desiatich minút aj s technikmi, ktorí sa hneď pustili do práce. Dokumentovali miesto a obeť.

- Kto naňho vystrelil?

- Ja, - povedal Laco. – Pištoľ mám legálne. Všelijakí ľudia sem chodia.

- Ako ste sa o ňom dozvedeli?

- Vždy mám pustené rádio. Hlásili v mimoriadnych správach.

- Ale ako ste vedeli, že je to on?

- Dávali aj jeho popis. Sedel na chlp. A vo vrecku ma dvesto dvadsaťsedem eur.

Zdeno si pošúchal bradu. Pozeral na krčmára a očami šacoval aj hostí.

- Nerozumiem, prečo ste ho zabili. Veď vás tu naňho bolo dosť.

- Hlásili, že je nebezpečný. Mohol hocikomu z nás ublížiť.

Technici skončili, telo medzitým odviezli. Zdeno zostal, aby spísal zápisnicu a výpovede.

- Dám si pivo, - povedal a hodil na pult sto eurovú bankovku.

- Skryte, to je dobre.

- Nie, zaplatím.

- Nerobte fóry, nemám vám vydať. Pozrite, samé centy.

Zdeno sa naklonil, nazrel do pokladne a potom stočil zrak ku hosťom a ich plným stolom.

Ruža a notebook

- Koľko peňazí ste mali?

Žena vypúlila na Zdena oči. – To mám vedieť odkiaľ? Nájdite mi peňaženku, spočítam, v matematike som bola vždy dobrá a poviem vám. Ale takto? – Na dôvažok, že určite nevie, si prehodila nohu cez nohu.

Zdeno Pokorný nemohol cez stôl vidieť obnažené stehno. Marek Ovčiarik mal na rozdiel od neho lepší výhľad a aj to patrične využíval.

- Potrebujem údaje do zápisnice. Vymenujte aspoň to, na čo si spomeniete, že ste v kabelke mali. Snažte sa trochu.

Mladá žena si prstom nadvihla koniec nosa, prižmúrila oči, tvárila sa zamyslene a pomaly vyslovovala. – Mobil. Bože, ani pol roka nemal. Ružovej farby. Odtrhne mi za ním srdce. Hm, aj hygienické vreckovky a kľúče. Od bytu a auta. Rúž tam bol, tiež zrkadielko, hrebeň, pudrenka, bez tej sa ani nepohnem, to dá rozum. Viete, po otcovi mám na lícach väčšie póry. Že ste si to ani nevšimli?

Zdeno zavrtel hlavou. – Kvalitný púder. A ďalej?

- Už nič. Ježišu, hej. Doklady tam boli. Aj kreditné karty. – Štíhlymi prstami si prekryla ústa. – Na papieriku nosím napísaný PIN kód. Hádam si toho nevšimnú.

Marek nechal pobavený úsmev, nech sa mu preháňa po tvári. Zdeno si vydýchol, až keď zostala po žene vo vzduchu blednúca vôňa parfumu.

- Zasa o zlodejovi nič nevieme. Je to už, - nazrel do zložky, - tridsiata obeť, no som čoraz viac presvedčený, že je to chlap, ktorý aj keby dal svoje IQ do záložne, aj tak ich o tie kabelky oholí.

- Si zaujatý, - posmešne poznamenal Marek. – Všetky nie sú také. Tá predposledná bola inteligentná, to nemôžeš poprieť.

- No vidíš, a dostal aj ju. Starý nás péruje, fakt neviem, ako naňho, keď si vyberá iba ženy. To ich máme ako všetky vyhnať z mesta?

Marek sa zasmial. – Alebo im urobíme školenie. Zdeno, uznaj, že to robí šikovne.

- Žeby? Skôr tu platí, že jeho schopností rastú úmerne s ubúdajúcou sebareflexiou prepadnutých... Marek, mne už z toho šibe. Minule som sa vrhol na jedného chlapa.

- Ty si zmenil orientáciu?

- Prestaň! To jeho dievča malo riadne natrhnuté kútiky úst. Radšej mi mohol jednu vyťať a bolo by.

- Prečo si po ňom šiel?

- Bol som presvedčený, že je to on. Všetko sedelo, ako to opisovali obete.

- A on?

- Ten hlupák chcel byť originálny a rovno na ulici ju žiadal o ruku. Tí ľudia už nevedia, čo by si mali vymyslieť.

- A požiadal?

- Nemohol, veď som im to prekazil. Veľa nechýbalo a prinútila by ma urobiť to zaňho.

Obaja sa rozrehotali. Smiali sa tak hlasno, až sa zdalo, že hlukom otvorili dvere. Keď k ním zaleteli očami, v tom istom okamihu ich smiech spáchal samovraždu. Ústa nezavreli. V dverách videli kolegyňu z dopravného. V civile, v čiernom saku, sivej sukni a roztrhnutých pančuchách. V ruke držala zlomenú ružu.

- Čo je, holúbkovia? Zostanete ešte dve minúty bez dychu a začnú vám odumierať bunky. Má čo?

- Viera, prvýkrát ťa vidíme bez uniformy.

- Sviniari, že by ste radšej aj bez šiat?

- Prikazuj! – zvolal Marek a teatrálne pokľakol.

Zasmiala sa. – Na dnes je toho tak akurát. Vstaň! Uspokojím sa s vašimi prémiami. Ja som ho chytila.

- Trepeš!

- Priznávam, skoro som mu naletela. V poslednej chvíli sa mi vybavilo vaše ustavičné fňukanie a nástupy na koberček k šéfovi. Už mal aj kabelku. No stihla som ho ovaliť po hlave notebookom.

- Fakticky?

- Chlapci, to je teda eso. Zahatal mi cestu, kľakol si a podal mi ružu. To lupne dych každej žene. Skoro som išla do kolien. A vtedy mi vytrhol kabelku...

Viera sa poprechádzala po kancelárii, zavrtela bokmi, ovoňala kvet. Pozrela na kolegov.

- Pančuchy vám odpustím. Ružu si dám do vázy. Vy sa mi však zatiaľ môžete skladať na nový počítač.

- Mám z toho nervy, - zamrmlal Kušnierik a zapálil si cigaretu.
- To vidno. Vôbec sa vám nečudujem.
Kušnierik bubnoval prstami po doske stola a prevrátil oči. – Toľko prachov. Myslíte si, že mi ich znáša sliepka? Každý by mal obavy.
- Nemusíte kúpiť, nenútim vás.
- Ja viem.
Prišiel čašník. Položil na stôl dva koňaky. Nestihol ich ani obísť a Kušnierik svoj obrátil do seba. Zamľaskal a zakričal.
- Ešte jeden!
Doktor Závacký nespokojne zavrtel hlavou. Zdvihol svoj pohár a privoňal. Potom si odpil. Položil pohár nazad, aby sa alkohol zbytočne nezohrieval. Vedel oceniť kvalitné veci.
- Prosím vás, nerobte rozruch. Pri tomto obchode musíte byť diskrétny. Hádam viete, čo to znamená. To musíte mať nervy na uzde. Nik nemusí vedieť, o čom tu jednáme.
Kušnierik si hrýzol nechty. Nahrbil sa nad stôl. – Nemám istotu. Rozumiete?!
Doktor Závacký sa usmial. – Okrem autora to nemá nik. V tejto brandži to tak chodí. Ale na mňa sa môžete spoľahnúť. Vyznám sa.
- Informácie som zháňal aj na internete. Cez toten gugel. A nič. Tak sa mi nečudujte.
- Musím vám zopakovať, že táto skica nikdy nebola v galériach. Bola to asi prvá skica obrazu Carmen, ktorý Jules Pascin namaľoval v roku 1909. Pravdepodobne ju vymenil za fľašu červeného vína. Potom putovala po súkromných zbierkach.
- A čo keby ste mi ponúkli nejaký známejší obraz?
Doktor Závacký sa pobavene zasmial. – Prepáčte, Kušnierik, ale na to nemáte.
- Tak ponúknite zľavu. Každý dáva zľavu. Aj keď som kupoval auto, tak dali.
- Ľutujem, pane. Taxa je nemenná. Sedemnásť tisíc eur je aj tak spodná hranica. Nižšie sa naozaj nedá. O rok, o dva ho predáte za raz toľko.
Kušnierik si zapálil cigaretu, vypil druhý koňak a odgrgol si. – Tak dobre, keď ste taký tvrdý. Hádam neprerobím.
 

Zdeno Pokorný mal na uchu priložený telefón, čakal a čas si krátil pozorovaním Marka Ovčiarika. Videl ho cez sklo, ako sedí v susednej miestnosti a vypočúva doktora Závackého.
Do ucha sa mu zarezal hlas, počúval ho, prikyvoval a niečo si zapisoval na papier. Keď zložil, vyskočil zo stoličky a prešiel do susednej kancelárie. Obaja muži naňho spýtavo pozreli.
- Pán doktor, trochu sme si vás preťukli. Veľa vecí čo ste hovorili, sedí.
- Čo vám potom nepasuje?
- Napríklad ste nám zatajili, že máte veľké dlhy.
- Nezatajil, len sa mi to nezdalo dôležité.
- Pravdaže. Súrne ste potrebovali peniaze.
Doktor Závacký vyskočil. Rozčúlene rozhodil rukami. – Chcete ma obviniť?
Marek ho stiahol nazad na stoličku. – Pokoj. Iba chceme vedieť, komu ste skicu od Julesa Pascina predali. Ten chlap to potvrdí a obvinenie máte z krku.
Doktor si zovrel hlavu rukami a stískal. Po chvíli zamrmlal. - Asi nemám na výber. Lenže keď vám to poviem, tak mi s krkom aj tak nič nespravíte.
 

S autom vošli až do dvora továrne. Zastali medzi doskami a hromadami pilín. Vystúpili a porozhliadali sa. Z hál sa ozýval hukot strojov. Chvíľu im trvalo, kým našli majiteľa. Preukázali sa mu.
- Ide o tú skicu, čo ste nedávno kúpili.
Chlap viditeľne pobledol. – No kúpil. A má byť? Veď to nie je trestné.
- Máte pravdu, nie je. Koľko ste za ňu zaplatili?
- Sedemnásť tisíc.
- A všetko falošnými.
- Čo mi to chcete našiť?
- Klamať nemá zmysel. Pán doktor nám ich všetky vydal. Stihol minúť iba jednu sto eurovku, na ktorú sme ho ulovili.

Chlap sa zosypal na lavicu. – Bol to taký naivný hlupák. Chápete? Je kríza. Prišiel som o strašné peniaze. To bola šanca. Ani len jednu si nepreveril. Skicu by som časom predal...
Marek Ovčiarik sa k nemu naklonil. – On to nebol až taký hlupák. Predal vám totiž falzifikát. Z toho istého dôvodu ako vy.

Marek Ovčiarik šoféroval, Zdeno Pokorný sedel vedľa neho a pozoroval okolitú krajinu. Málokedy sa služobne dostali z mesta. Prešli dvadsať kilometrov, až sa dostali do dediny. Zdeno otvoril dvere a vypytoval sa ľudí postávajúcich na ulici. Veľmi ochotne ich slovami aj posunkami navigovali.
Úzkou uličkou sa dostali na koniec dediny, prešli popri poľnohospodárskom družstve, ktoré požierali nízke výkupné ceny a rozťahujúca sa tráva. Päťsto metrov za družstvom trčala k oblohe skala a pod ňou postával hlúčik ľudí.
- Kto ho našiel? – vyzvedal sa Marek.
- Ja, - povedal starší chlap, ktorému z týždňového strniska trčal veľký červený nos a svietili modré oči. – Bol som napásť ovce. Pes ho zavetril.
Marek zazrel, ako Zdeno pristúpil k telu prikrytému čiernym igelitom. Nejaký muž priskočil, odhrnul igelit, spolu sa naklonili a niečo si vzrušene rozprávali.
Chlap si opakom ruky utrel nos. – Už bol nebohý, keď sme ho našli.
- Asi sa zrútil zo skaly.
- Hej. Dobre hovoríte. Celý je dolámaný.
- Poznáte ho?
- Pravdaže. Jano Sopko. Býva v susednej dedine. Tam je košík. Bol na hubách...
Chlap stíchol. Pozeral, ako si Marek zapisuje do zápisníka, mal chuť nakuknúť a overiť, či si všetko poznamenal, no neodvážil sa. Marek zdvihol z papiera zrak.
- Chcete ešte niečo dodať?
Chlap pokrčil plecami. – Nič. Ba hej. Žil sám. Žena ho nechala. V meste mu žije brat. To je asi tak všetko.
Marek mu nepoďakoval, iba pokýval hlavou, zatvoril zápisník a pobral sa za kolegom. Ani sa veľmi neunúval vyhladiť tvár pokrčenú od hnevu.
- Zdeno, to nie je vražda, ale iba nešťastná náhoda. Ktorý idiot nás zavolal?
- To som bol ja.
Markovi ostala visieť sánka. Visela ešte aj vtedy, keď sa mu lekár predstavil a stisol ruku. Usmial sa na Marka, znovu odhrnul igelit, ale len toľko, aby sa odkryli nohy mŕtveho muža. Jednu nohavicu mu povytiahol a pozrel na Ovčiarika.
- Má tam zárez od povrazu. Vidíš? Preto si doktor myslel, žeby sme sa mali zastaviť.
Pokorný dával dohromady mesačné hlásenie, keď sa do kancelárie vovalil Marek. Zdvihol ruku, aby kolegu pozdržal. Dopísal správu a až potom ho vyzval, aby hovoril.
- Čo ti povedala?
Marek sa zasmial. – Tá ti je naňho napaprčená až hrôza! Neschladila ju ani správa, že je mŕtvy.
- Boli rozvedení?
- Nie, len od neho odišla. Vraj to bol čudák. Sukničkár a povaľač. Nedalo sa s ním podobrotky a ani po zlom. Vraj s ním prežívala peklo. Stratila nervy, nové jej nedorástli, tak sa jedného dňa od neho radšej porúčala.
- Hovoríš, že ju jeho smrť nezaskočila. Kedy ho videla naposledy? Má aliby?
- Ešte tvrdila, že je to somarina, aby išiel na huby. To by od hladu musel zdochýnať.
- Všetko málo. Nemáme sa čoho chytiť. Už vieme, že ho ta privliekli. Lenže otázka je kto.
Marek náhle dodal: - Pri rozčúlení koktal.
- Pravdepodobne koktal aj predtým, ako ho zabili. To nám nepomôže.
- Dnes sa tu zastavil jeho brat. Prišiel vyzdvihnúť telo.
Odviezli sa na adresu, ktorú mal Marek napísanú v zápisníku. Predtým, ako zazvonili, si vymenili pohľady. Za roky služby už boli zohratí.
- Ján Sopko?
Muž na nich zarazene zízal. - On je mŕtvy. Ja som Juraj, jeho brat, dvojča.
- To hovorte niekomu inému. Ján Sopko, zatýkame vás pre vraždu brata Juraja.
- To mu-mu-sí byť o-omyl.
Zdeno s Markom chytili chlapa pod pazuchy. Práve vtedy sa za nimi zjavila žena. Hystericky kričala.
- Prečo ho beriete?
- Lebo vám nepatrí. Pani Sopková, boli na nerozoznanie, až na to koktanie. Veď vám zabil muža. Prečo?
Zaúpela. – Chcela som druhého chlapa a teraz nemám ani jedného.
Marek pustil Sopka a išiel odviesť aj Sopkovú.

Okolie hotela bolo nepriedušne uzavreté. Za policajnou uzáverou sa tisli zvedavci a reportéri. Marek Ovčiarik ďalekohľadom preskakoval z okna do okna. Už mali informáciu, že páchateľ je na dvanástom poschodí. Marek pocítil na pleci ruku. Bol to Zdeno Pokorný.
- Preklepli sme to, jeden z hostí ho videl vchádzať do hotela. Zdal sa mu veľmi rozrušený. Ukázali sme mu aj fotografie. Spoznal ho. K omylu nedôjde.
- Ako staré?
- Dnešné. Z kamery v banke.
- Čože?! – nedokázal potlačiť údiv Ovčiarik. – Banku prepadol bez masky? Nie je normálny. To si podpísal ortieľ.
Pokorný sa zahľadel do okien hotela. – Máš pravdu. Je psychicky narušený. Vieme už, u koho sa liečil. Doktor by sem mal doraziť každú chvíľu.
Ktokoľvek, kto by hľadel do okien ako Pokorný, by musel konštatovať, že je to pokojný hotel a teraz nie je sezóna, preto vyzerá prázdny. Dvere na hoteli sa rozleteli. Vybehol postarší chlap. Ruky dvíhal nad hlavu. Opatrne zamieril k policajtom.
- Kto ste?
- Vy tu velíte?
- Mám to tu na starosti, - povedal Zdeno.
- Som majiteľ hotela. Dal mi minútu na to, aby som vám oznámil jeho požiadavky. Chce voľný priechod, lietadlo a päť miliónov. Do hodiny.
- Je ozbrojený?
- Áno, musím sa vrátiť.
Chlap utekal s rukami vzorne vztýčenými nad hlavou naspäť do hotela. Pokorný naznačil policajtom, aby ho nechali prejsť. Dvere sa zamkli a Marek zlostne dupol nohou.
- Musia poslať ostreľovača. Bez neho nemáme šancu.
Pokorný sa zamračil. – Ty sa akosi vyznáš.
- Pchá, ani ty nemáš v tejto oblasti skúsenosti, tak buď ticho.
- Nehádajme sa. Musíme naťahovať čas. Volaj na riaditeľstvo a oznam jeho požiadavky.
Dvere na hoteli sa rozleteli. Majiteľ drobčil k Pokornému. – Zmena. Chce to mať do tridsať minút. Potom začne strieľať.
- Koľko je tam ľudí?
- Hostí málo, práve sa rozbiehame po rekonštrukcii. – Počítal na prstoch. – Z personálu dvanásti a hostí tak desať. Pri nohách má kufrík.
- Ako to, že vás pustil?
- Má poistku. Celý čas drží pištoľ v mojej žene.
- Nerozumiem. Kde má pištoľ?
- Do úst jej strčil hlaveň. Je to blázon. Kašle na to, ako jej je. On urobí, čím sa vyhráža, to mi verte. – Chlap zopäl ruky. – Pomôžte, preboha, nechcem, aby moja manželka takto skončila.
Chlap rozprával, niekto mu podal horúcu kávu, prehodili cez neho deku. Oči mal ako vygumované. Brada mu podskakovala, aj keď nehovoril.
- Musíte nám dôverovať. Peniaze z banky sú na ceste. Aj lietadlo sa zabezpečuje.
- Ďakujem. Keby ste videli manželkin pohľad... Prečo práve ona? Čo nezašiel do kostola, tam je tiež kopa ľudí. Zobral som úver. Nekresťanské peniaze, len aby som hotel zmodernizoval. A teraz je to v riti!
- Bude dobre.
- Ako dobre? Už sa tu nik neubytuje. Som na mizine. S úverom na krku.
Do priestoru vošlo pancierové auto. Vyložili z neho dva kufre. Dorazili aj z riaditeľstva s dvoma ostreľovačmi.
- Tu sú peniaze, kufre mu odnesiete a vysvetlite situáciu. Treba čakať na lietadlo. Za ten čas ho skúste vmanévrovať k oknu. Na chvíľku. Naši ho dostanú a vašej žene sa neskriví ani vlások. Je to všetko na vás. – Chlap zahmkal. – Mobil vám nechal? – Prikývol. – Tu je moje číslo. Ak by sa niečo zomlelo.
Skontrolovali obsah kufrov, majiteľ hotela ich uchopil a pomaly drobčil k hotelu. Zdeno dostal odkaz, že ostreľovači sú na mieste, o niečo neskôr mu zavolali, že lietadlo je pripravené a pilot má inštrukcie, že nesmie v žiadnom prípade vzlietnuť.
Potom sa nič nedialo. Hotel bol tichý. Po dlhých minútach Pokornému zazvonil mobil. Vyzváňací tón sa zmenil na ostrie noža, ktoré páralo nervy prítomných.
- Áno, počúvam.
- To som ja. Radšej ho zabite.
- Čo to hovoríte?
- Zabite toho chlapa. Je to blázon. Bude vás vydierať aj ďalej. Choďte dnu a zastreľte ho.
- Vy ste kde?
- Na tom nezáleží.
- Chcete povedať, že ste s peniazmi zmizli? Má predsa vašu manželku.
- Hej. Bola to dobrá žena. Je mi ľúto, ale som na mizine. Tie peniaze som jednoducho nemohol pustiť z ruky.
- Veď vám zabije ženu.
- Pravdepodobne áno. Prebolí to, možno si nájdem druhú. Aj nový hotel postavím, základ mám...
Pokorný zbledol a Marek tušil, že sa niečo pohnojilo.

korný zbalil kolegu Marka Ovčiarika do auta a tesne pred pol šiestou sa hnali hore na sídlisko. Marek bol nespokojný a patrične to dával najavo.
- Tí zlodeji si teda vedia vybrať čas. To neberú na nikoho ohľad? Kvôli ním aby som ani neodchádzal z roboty. Normálni ľudia majú svoj pracovný čas.
Zdeno bol na jeho výlevy už zvyknutý, počúval kolegu len na pol ucha. Autom sa pokúšal dostať čo najbližšie k pošte. Dostali sa dnu. Prešli až dozadu, do kancelárie vedúcej. V starých, obdratých kreslách sedela staršia pani s okuliarmi v kostenom ráme a oproti nej žena, nemohla mať viac ako tridsaťpäť rokov, ktorá usedavo plakala. Možno by dokázala aj kvíliť, no pravdepodobne už na to nemala síl. Staršia ju utešovala, hladkala po hlave.
Zdeno si všimol, že okrem uplakanej a rozmazanej tváre sa žena stále triasla a šaty mala potrhané. Chvíľu jej trvalo, kým ich zaregistrovala, v takom bola šoku.
- Pani, upokojte sa. Sme z polície.
- Slečna. Volám sa Jana Malachovská.
- Predpokladám, slečna Malachovská, že ste boli pri tom prepade. – Rýchlo prikývla a pohľadala v sebe ďalšiu zásobu plaču. Hneď ho aj vyliala do miestnosti. – Kto tu ešte okrem vás bol?
- Prepáčte, ja som vedúca. Máme upravenú pracovnú dobu. Je to malá pošta, ľudia sa sem nehrnú, tak popoludní sa tu po jednej striedame. Dnes mala službu slečna Jana.
- Bolo už neskoro, myslela som si, že sa už nik nezastaví. O takomto čase zvyknú nanajvýš stávkari. A aj tí prídu skôr, kým neprepijú aj posledný cent. Stáli zákazníci. Mnohých poznáme po mene.
- Takže okrem vás tu nik iný nebol, keď dobre rozumiem.
- Nie.
- Spoznali by ste ho? – zamiešal sa Marek.
Chvíľu uvažovala, potom pomaly prikývla. – Hej. Asi hej.
- Musíte si byť istá. Je to dôležité, - poznamenal Zdeno a zdvihol prst. – Ste jediným svedkom.
Nemal to povedať. Slečne sa ústa skrivili do rožka a začala skučať. Bol to nepríjemný pohľad a ani uši policajtov z toho nemali radosť.
- Prestaňte, plačom si nepomôžete.
- S nami sa vám už nič nestane, - chlapil sa Marek.
Fňukajúc zo seba vydolovala. – Sklamala som vedúcu. Veľmi mi pomohla a ja takto. To si naozaj nezaslúžila. Prečo práve ja?!
- Slečna Jana je veľmi svedomitá. Robotu si vážila. Vie, čo je to byť na dne.
- Pani vedúca mi zachránila život. Ponúkla mi túto robotu. Som jej vďačná. A teraz toto.
Slečne sa roztriasla brada. Marek sa znechutene odvrátil. Zdeno ju skúšal zastaviť hneď v zárodku.
- Hlavu hore, takých frajerov máme prečítaných. S vašou pomocou ho chytíme. Dostane, čo si zaslúži.
Dievčina divoko zavrtela hlavou. Potom zopla ruky. Aj si kľakla. – Preboha, len to nie. Nehľadajte ho! To nesmiete!
Zdeno na ňu vytreštil oči. – Čo sa vám robí?
- Nechcem, aby ste ho našli. Nezobral veľa, všetko splatím do posledného centa. Len mu dajte pokoj.
Marek pozrel na Zdena. Ten nemal ani snahu pokrčiť nechápavo plecami.
- To nám musíte vysvetliť.
Opakom ruky si utrela nos. – Prišiel a ukázal pištoľ. Čo som mala robiť? Dala som mu všetky peniaze. Presne tristodvadsať šesť eur a osemdesiat štyri centov. Zúril, že je to málo. Povedal, že naprázdno neodíde.
- Veď hej, zobral peniaze.
Zašepkala. – A k tomu aj mňa. Znásilnil ma.
Chvíľu počúvali, nejakú dobu hľadali riešenie. Potom Marek niekomu zavolal.
- Hej, Jano, mohol by si prísť za mnou? Ide o prepad pošty.
- Marek, daj pokoj. To nikoho nezaujíma.
- Lenže pracovníčku lupič aj znásilnil.
- Hm, to už znie lepšie. Myslíš, že z toho urobím ťahák?
- To neviem. Ani ma to nezaujíma. Reportážou by si nám pichol. Uvedieš v novinách jej meno, adresu a my si naňho počkáme.
Novinár sa zasmial. – To ako že je debil?
- Debil nie. Iba nakazený. Od pracovníčky pošty.

Zdeno Pokorný vošiel do kancelárie, pristúpil k umývadlu a dôkladne si umyl ruky. Marek Ovčiarik sedel za stolom a pobavene pozoroval kolegu.
- Opravoval si si rachotinku?
Zdeno naňho zagánil očami a jazykom. – Marek, ty fakt nevieš o ničom inom točiť iba o autách?
- Poď, mám ho na parkovisku. Ide ako hodinky.
Zdeno sa zvalil do stoličky. Cítil sa tak vyčerpaný, že nenašiel silu, aby si uvaril kávu. Marek nechal zovrieť vodu, zalial a hrnček odniesol na Zdenov stôl.
- Mal si byť s nami. Žalúdok mám ešte teraz v tanečnej škole. Fakt bol Petrík biely kôň. Ešte ho aj zahrabali ako koňa. Hlavu sme vykopali asi sto metrov od trupu. Ľavú ruku musela zožrať zver. Dám na to krk, že to bol Kicko.
- Lenivci! Vykopali malý hrob, nezmestil sa. Ty myslíš, že on?
Pokorný ho už neokrikoval. Priznal si, že je zaujatý, no kašľal na to. Nechcel, aby im taká surová vražda prekĺzla pomedzi prsty.
V duchu rozprestrel deku a vysypal na ňu dôkazy. Sedel medzi nimi ako keď bol dieťa a uvelebil sa medzi kocky stavebnice a začal vyberať a ukladať ich k sebe. Toto mal na svojej robote najradšej, pre toto zostal policajtom.
Marek odul spodnú peru. Vedel, žeby zbytočne vracal Zdena do reality. Trpezlivo čakal na koniec služby. Keď už bol na odchode, Pokorný naňho zavolal. Nebol tým nadšený, ako nebol nadšený z víťazného úsmevu kolegu. Ten úsmev preňho nikdy neveštil nič dobré. A teraz ten úsmev priniesol doslova pohromu.
Zdeno stál za odchýlenými dvermi. Vedel, že to musia zahrať perfektne. Chodba bola prázdna. Ľudí predbehli hlasy, Markov bol najsilnejší.
- Úplne nové auto! Ty kretén, vodičák ti vybavila frajerka? Ja som bol na hlavnej. Tak ma neser!
- Ovládajte sa! – zreval policajt z dopravného. – Poďte sem, sadnite si. Čakajte, donesiem formulár. Keď neprestanete, naparím vám poriadkovú pokutu.
Zdeno zazrel dopraváka na chodbe, rukou mu dal znamenie. Teraz nastúpil on.
- Nezapierajte! – vrieskla z plného hrdla. – Dostaneme vás, na to vezmite jed. Sú dôkazy proti vám. – Na chvíľu stíchol, akože počúva. – Netárajte, my nikoho neobviníme len tak. Petríka ste zavraždili vy. Čože? Aké dohady. Bez obáv, budú aj dôkazy. Myslíte si o sebe, že ste chytrý. Celkom vám vypadlo, že Petrík bol elektrotechnik. Celý dom mal pod kamerovým systémom. Už vám dochádza? Prevrátime mu barak hore nohami a kazety nájdeme. Služba, odveďte ho!
Zdeno vystrčil ruku a dal znamenie dopravákovi. Potom dvere zavrel. Sadol si a zahľadel sa na strop. Po dlhom čase vošiel zamračený Marek. Nepozdravil, prešiel k svojmu stolu a znenazdania po ňom tresol päsťou.
- Boha, Zdeno, prečo ti vždy naletím?
- Lebo chcem len to najlepšie.
Marek si rázne poklepal prstom po čele. – To je obyčajný sadizmus. Kvôli tvojim spanilým očiam som nabúral do auta toho debila Kicka.
- Omyl, vrazil si doňho kvôli spravodlivosti.
- Ty myslíš? Ale prečo sme museli mojím a nie tvojím?
- Lebo ty máš autá rád, skôr to zožerie tebe ako mne.
- Hm, možno aj zožral. Len či skočí aj na lep.
- V noci sa presvedčíme.
Marek sedel v tme a postupne vyťahoval ľudí, situácie, vecí, ktoré nemal rád a nadával im. Nevedel ako inak zabiť čas a strach, že to nevyjde. Zdena nepočul ani dýchať.
Zvuk rozbitého skla zaznel ako nebeský chór. Od radosti len, len, že nevykríkol. Zastonali dvere, najprv zaprašťali kroky na úlomkoch skla, za tým ich vystriedal zvuk topánok vŕzgajúci po plávajúcej podlahe. Tmu preťalo svetlo baterky. Krúžilo, kým nenarazilo na stôl zavalený kazetami. Tie rýchlo mizli jedna za druhou. Zdeno zažal luster.
- Dobrý, Kicko, myslíte, že budete na všetkých?
Ozval sa suchý smiech. – Choď do riti, poliš. Sú moje.
- Je to dôkaz.
- Táraš. Na čo ti bude v jame dôkaz?
Až teraz sa do toho vložil i Marek.
- Kicko, zabudni na pištoľ. Máš predsa právnikov.
Kicko stuhol. Bolo na ňom vidieť, že mu hlava pracuje rýchlo. Marek neváhal, skočil a vyrazil mu zbraň z ruky.
- Už mi došlo. Našili ste na mňa búdu.
- Hej. Dúfam, že ťa to naštvalo a budeš robiť drahoty. Mám veľkú chuť ti rozbiť hubu. Za Petríka a moje autíčko.

Na stoličku si sadla bez vyzvania a odhodlane. Odhodlane v tom, že sa netvárila, že vstane ihneď, ako ju k tomu vyzvú. Aspoň takto to videl Zdeno Pokorný.
- Pani Puklušová, upokojte sa, - vyzval ju opatrne.
- Čo to trepete?! Ako mám byť pokojná, keď sa mi stratil manžel? Vy by ste azda boli? Asi hej. Policajt. Vraj ste suroví.
- Pani Puklušová!
Pokrčila plecami. – Ja nič. Ľudia tak vravia. Doteraz som sa bez vás obišla, no keď mi starý zmizol, tak nebudem vysedávať doma. To dá rozum.
- Stalo sa to prvýkrát?
- Ako sa to vezme. Viete, Pukluš bol vždy kohút. Ten keď sa urval, doma sa aj týždeň neukázal. Mal rád ľudí, zvyčajne sa niekde zabudol.
- Vidíte, i teraz sa mu pritrafilo.
- Ak je v tom ženská, tak nech si ma nepraje. Vyškriabem mu oči a tupým nožíkom odrežem... – Žmurkla na Pokorného, aby mu bolo jasné, čo pod tým myslí.
- Možno je už doma a vy si robíte zbytočné starosti.
Nazlostená vyskočila. – Vašou povinnosťou je hľadať, keď sa občan stratí. Aj keď je to len Pukluš.
Zdeno si vzdychol a nachystal formulár pre zápisnicu.
Marek neviedol auto rovno k miestu činu, ale odbočil a vyzdvihol kolegu doma. Počas jazdy si Zdeno pozapínal košeľu a narýchlo prečítal hlásenie.
Mŕtvola muža ležala pod borovicou v parčíku medzi panelákmi. Objavili ju deti. Dvaja uniformovaní policajti držali ženu, ktorá hystericky kričala a trhala si vlasy.
- Jeho manželka.
Rozdelili sa. Marek pristúpil k žene a Zdeno si išiel obzrieť telo. Marek si zapísal údaje o žene.
- Mal váš muž nejakých neprajníkov? – Žena usedavo plakala a iba zavrtela hlavou. – Hm, a nespomínal, či sa mu niekto v poslednej dobe nevyhrážal? – Žena iba privrela oči a ešte viac sa rozrumádzgala. – Ani o strachu sa nezmienil?
Žena sa najprv vysiakala do hygienickej vreckovky. – Nie.
- Aký bol?
- Žiadny anjel, to je pravda, rád si vypil, rád mal spoločnosť, dokázal sa túlať, pri nadeľovaní zodpovednosti bezpečne chýbal. – Znovu sa vysiakala. – Ale takú smrť si veru nezaslúžil.
Náhle zaznel krik, policajti zareagovali neskoro. Ku Zdenovi sa prebila žena. Marek sa ihneď k nemu rozbehol.
- Konečne som vás našla. Aha, zasa nič nerobíte. Niečo ste mi sľúbili.
- Tu nemáte čo robiť, pani Puklušová.
Marka až trhlo. Chcel niečo povedať, no miesto a mŕtvolu znenazdajky osvetlil reflektor. Fotograf dokumentoval zločin. Puklušová zavadila pohľadom o telo, rozvrešťala sa a hodila na mŕtvolu. Mali čo robiť, aby ju odtiaľ dostali.
- Zbláznili ste sa?
- Nie, to je môj manžel, - fňukala hysterická Puklušová.
- Čo si to dovoľujete?! – rozkričala sa druhá. – Aj keď má rozbitú hlavu, manžela si dobre poznám.
Zdeno pozrel na Marka. Ten pokrčil plecami a podal mu svoje poznámky. Pokornému zaplo okamžite.
Auto sa chvíľu motalo po úzkych uličkách starého mesta. Konečne našli dom. Zastali na chodníku. Marek sa zaklonil a zo zadných sedadiel zobral kyticu kvetov. Zdeno si ho nechápavo premeral.
- Marek, čo to robíš? Tebe šibe.
- Ideme za nevestou, tak sa azda patrí.
- Prestaň, len ju zbytočne budeš provokovať.
Sklamaný Marek hodil kyticu nazad na sedadlo. Vystúpili a zazvonili. Žena v stredných rokoch opatrne kráčala k bráničke.
- Slečna Hurajtová?
- Áno, želáte si?
- Štrnásteho sa vydávate za Miloša Pukluša.
- Už to neplatí. Svadba nebude. Kto ste?
Zdeno vytiahol preukaz. Hurajtová nepohla ani brvou. Vôbec nevyzerala prekvapene.
- Môžem si z domu zobrať veci?
Odprevadili ju, pozbierala len to najnevyhnutnejšie, vošlo sa jej to do igelitovej tašky.
- Chvíľu som verila, že sa mi to podarilo. Ako ste na mňa prišli?
- Keď už mal dve manželky, dalo sa čakať, že bude aj tretia. Stačilo zájsť na matriku.
Vzdychla si. – Veď práve. Oni zistili, že je už ženatý. Prvýkrát som mala šancu, že sa vydám. A on mi to prekazil. Také niečo sa v mojom veku veru neodpúšťa. Viete, pre ženu to znamená veľa.
Zdeno aj Marek sa o tom mohli presvedčiť. Aj Pukluš to zistil, i keď neskoro. Odviedli ju k autu. Marek chvatne vytiahol kyticu pre nevestu a nepozorovane ju zahodil, aby slečne Hurajtovej urobil miesto.

Ponuka

Zdeno Pokorný si skontroloval adresu. Dom zo šesťdesiatych rokov bol v úbohom stave; omietka oprskaná, vchodové dvere bez skla, schodište bez svetla.
Vyteperil sa na druhé poschodie. Musel zabúchať. Zaštrkotal kľúč a dvere sa poodchýlili. Medzeru vyplnila strapatá hlava, oči vyzerali, akoby parkovali na druhej strane schodišťa, väčšina zubov dala majiteľovi výpoveď.
- Miro Závažný?
- Hej, čo chceš?
Zdeno mu ukázal preukaz. Závažný zaklipkal mihalnicami. - Počkajte ma dole.
Vyšiel oblečený iba v teplákoch, kývol Pokornému hlavou a prešiel za roh bytovky.
- Stará by sa čertila.
- Vy ste ženatý?
- Nie. Vadí? O čo ide.
- O doktora Šiveckého.
Zdeno sa usmial a z vrecka vytiahol fotografiu. Miro ju zobral a chvíľu na ňu hľadel. Vrátil ju, no na Zdena nepozrel.
- Poznáte ho?
- Hej, no meno mi nič nehovorilo. Poznáme sa len z videnia.
- Som rád, že nezatĺkate. Nemalo by to zmysel. Dosť ľudí vás videlo spolu.
- Prečo by som to robil?
- Lebo doktor je mŕtvy. Nie hocijako. Zavraždený. Nie hocijako. Obzvlášť surovým spôsobom.
Miro odhodil nedofajčenú cigaretu. – Tak pomaly! To akože som ho ja poslal k ľadu? Neskúšajte také fígle. Máte dôkazy?
Zdeno zavrtel hlavou. – Nie, neobviňujem vás. Zatiaľ.
Miro sa upokojil. Vykročil. Obišiel bytovku a vracal sa k vchodovým dverám. Pred nimi zastal.
- Občas sme sa stretli hore v parku. Furt kŕmil labute. Ja som zasa v jazierku lovil ryby. Na čierno, ak vás to zaujíma. Môžete ma za to zavrieť. Bol osamelý. Tak sme hodili kus reči. To je všetko.
Zdeno chcel dodať, že doktor bol aj bohatý, no zostal ticho a svoje názory si odniesol do kancelárie.
- Prečo si nešiel so mnou?
- Takého zvládneš aj sám.
Zdeno si uvaril kávu. Sedel za stolom a hľadel na Markov chrbát. Ovčiarik sedel za počítačom ako zhypnotizovaný. Pokorného tým dráždil.
- Marek, si normálny? Už ti z toho internetu začína šibať.
- Buď ticho, pracujem.
Zdeno vybuchol. – Tak sa otoč, vypni to a poď hľadať dôkazy. Ten Závažný smrdí. Žiadne neviniatko, to mi ver. Za ušami má toho dosť. Aj bez registra. Počúvaš ma?
- Nie! – vykríkol Marek s tvárou nalepenou na monitore. – Mám to! – zvolal.
- Kašlem na teba. Idem za starým, nech náš kanceľ odpoja od internetu. Ty si sa na robotu úplne vybodol.
Marek sa otočil a vyceril na kolegu zuby. – Holúbok, na nete je všetko. Buď už ticho a poď sem. Mám ho.
Zdeno so šálkou kávy v ruke a s nedôverou na pleciach obišiel stôl a pristúpil k monitoru. Marek zabodol prst do obrazovky. Bola to stránka s inzerátmi.
- Takýto bol jediný. To nemôže byť náhoda. Pozri na detaily. Sedia. Je tu aj číslo mobilu.
Zdeno vytiahol zápisník, nazrel a zaujúkal. Potom rýchlo dohodli postup. Marek zobral telefón a vyťukal číslo.
Ovčiarik svižne vybehol na druhé poschodie. Zabúchal. Dvere sa odchýlili. Vymenili si pár slov, dvere sa otvorili ešte viac a Marek prekĺzol dnu. Zdeno vystúpil na druhé poschodie po špičkách. Aby mu nič neuniklo, musel zožrať vlastné vzrušenie. Čas sa vliekol, akoby mu nohy odrezali na cirkulárke. Na chodbu neprenikol ani najmenší hluk.
Dvere sa z ničoho nič otvorili. Usmiaty Marek nevyšiel na chodbu celkom, telom zatarasil vchod. Závažný zazrel Pokorného. Zbledol.
- Čo vy tu?
- Aj ja by som chcel oko.
Závažný pozrel na Mareka. – My sme kolegovia. Vie, že som si prišiel kúpiť oko. On chce vždy to, čo mám ja, - naoko sa zlostil Marek.
Zasmial sa. Nik sa k nemu nepridal. Zdeno si odkašľal. – Pán Závažný, chceli ste dôkazy. Nemal som ich ja ale vy.
Vošli dnu. Mirova družka nechápavo stála. Závažný sa zrútil.
- Nebol by som ho zabil, ale neustále sa chvastal, koľko má peňazí. Na čo to robil? Sám ma na to naviedol. Bol sám, jemu boli k ničomu.
- Nechápem, prečo ste mu zobrali aj sklenené oko.
- Vypadlo mu. Viete, až toľko peňazí pri sebe nemal. Oko bolo pekné, nepoškodené. A podľa mňa aj svinsky drahé. Zíde sa každá koruna, hovoril som si a podal inzerát.
Nasadili mu putá. Jeho družka ešte stále nechápala, čo sa deje. Marek len nespokojne zavrtel hlavou.
- Pani, kde ste mali oči?
A vyviedli Závažného z bytu.

Klik - klak

Zdeno Pokorný hrýzol koniec ceruzy a hľadel do šálky, v ktorej zostala len hruda gruntu. Vyzeral, že nič nerobí.
Marek Ovčiarik sedel oproti, z druhej strany stola. Hlavu mal zaklonenú, oči privreté, zdalo sa, že si zdriemol. Obe nohy si vyložil na stôl.
To vyrušilo Pokorného. Pokúšal sa sústrediť, že hľadel na jedno miesto. Tým miestom boli podrážky kolegových topánok. Okrem zaschnutého prachu tam mal aj prilepenú žuvačku a kúsok papierika. Zdeno zlostne zavrčal, naklonil sa a zhodil Markove nohy zo stola.
- Kto má pozerať na tvoje kareláby?
Marek roztvoril oči a zaškeril sa. – Radšej by si na nejaké pipky.
- Prestaň! Ako sa snažím, tak sa snažím, no len sa motám do kruhu.
- Pokojne. Som na tom rovnako. Možno robíme chybu, že sme sa sústredili na tých troch podozrivých. Od začiatku tak ťaháme za kratší koniec.
Pokorný rýchlo zavrtel hlavou, aby zastavil Markove úvahy, s ktorými nebol stotožnený. – To by sme mohli za vraha považovať bárs aj nejakého súdruha z Marsu.
- Len skúšam nájsť východisko z tejto patovej situácie. A ty sa hneď paprčíš. Položme fakty na lopatky.
Začal Zdeno. – Slečna Goliašová. Z predajne odchádzala o pol šiestej. Trochu skôr ako zvyčajne. Od Mukarovského si vypýtala voľno, musela ísť za otcom do nemocnice. Alibi jej poskytla predavačka z obchodu cez ulicu. Cez výklad ju videla nastúpiť do autobusu. A autobus aj odišiel.
- Tesne po šiestej pribehla do obchodu pani Jeremiášová. Upratovačka na dôchodku. Našla Mukarovského. Nie celkom mŕtveho. – Marek si odkašľal. – Nehnevaj sa, ale keď má byť ona vrahom, tak to už môžem byť pokojne aj ja.
Pokorný zlostne zagánil na Marka. – Pocity si strč niekam. Skúsime jej veriť. Pán Huda prišiel hneď po nej. On to nahlásil. Podľa jeho slov, pani Jeremiášová ležala na zemi vedľa majiteľa obchodu.
Ovčiarik sa postavil a začal sa nervózne prechádzať po kancelárii. – Každý pracovný deň odvážal Mukarovského domov. Platil ho paušálne. Robil to už niekoľko rokov. Mohol to skúsiť už skôr. Ak je spriahnutý s Jeremiášovou...
Zdeno sa nečakane rozosmial. – Ten Huda, to je teda prípad, ti poviem. Všetci túžime po najmodernejších autách a on robí taxikára na staručkej Lancii. Nedrbe mu tak náhodou?
Marek pokrčil plecami. – Jeho vec. Naozaj sme v začarovanom kruhu. Hm, mohol konať aj niekto nepremyslene. Dostal v hlave skrat, sotil majiteľa do vitríny a lúpil.
- Bože! Na tom skle si skoro úplne odfikol hlavu. Keby doktori stáli hneď za vrahom, aj tak by mu život nezratovali.
Pokorný sa odmlčal. Pomaly sa opäť ponáral do prípadu. Znovu a znovu prechádzal fakty, preskupoval ich, zakrýval, menil, no stále bol na tom istom mieste.
Marek Ovčiarik stratil nervy. Odišiel z kancelárie a nechal sa odviesť do klenotníctva. Vchod bol zapečatený. Otvoril a vošiel. Všetko zostalo, ako keď tu dobehli prvýkrát. Iba mŕtvola chýbala. Nahradila ju kresba obrysu tela. Ostatné tu zostalo: veľké množstvo črepín, kaluže krvi. Iba šperky furt chýbali.
Marek si s údivom všimol, že šperky zmizli iba z vitríny, v ktorej si odrezal hlavu Mukarovský. Pochybnosti ho rozhýbali.
Pokornému zazvonil telefón. – Počúvam.
- Zdeno, som v klenotníctve, na niečo som narazil. Príď okamžite. Zober si taxík. Na pána Hudu máš číslo, však?
Zdeno a Huda vstúpili do obchodu spolu. Vítal ich Marek s pokyvkajúcou hlavou. Huda sa hneď spýtal.
- Nedoviezol som ho len preto, že som taxikár.
- Veru nie. Niečo ste si tu zabudli. – A podal chlapovi dve gule na šnúrke. – To je klik-klak, že? Kedysi sme to hrávali.
Huda si to zobral, prevliekol cez očko prostredník, rozhojdal a v obchode sa rozľahlo staccato klik, klak, klik, klak.
- Mali by ste tie šperky vrátiť.
- Vrátim. Ale ja som ho nezabil. Potreboval pomôcť. Preniesť škatule. Klik-klak som položil na vitrínu. Musel ho zhodiť, pošmykol sa... Mal som vo výhľade jedného veterána. Kde ste ho našli?
- Pod skriňou oproti.
Vyšli pred obchod.– Ako ste vedeli, že som to bol ja?
- Staré auto, stará hra. A na rýchlostnej páke vám chýba guľa.
- Druhá je z brzdy.
- Škoda, že vás nezastavila.

Žobrák

- Mami, mami, ja dám, - dožadovalo sa dievčatko.
Matka mu podala mince. Zvieralo ich v malej pästičke a pricupitalo k miske. Natiahlo rúčku a pozrelo na chlapa. V tom istom okamihu sa spomedzi prstov vysypali mince a z hrdla vydralo jačanie. Bolo také hlasné, že prehlušilo aj cingot padajúcich mincí.
Prekvapená, prestrašená a rozzúrená matka utekala, objala si dcéru, schovala do náručia a chystala sa vrčať na chlapa. V otvorených ústach sa jej zaleskli zuby. Žena začala hystericky vrieskať.
Nik ju nedokázal utíšiť. Zdeno Pokorný pokynul hlavou uniformovaným policajtom. Chytili ženu pod pazuchy a vliekli cez námestie k sanitke.
Marek Ovčiarik nečakal na kolegu. S námahou sa predieral cez zvedavý dav. Cítil sa ako v zakliatom meste. Ľudia stáli bez pohnutia, nevnímali okolie, ústa roztvorené, oči vypúlené. Dych mali krátky a rýchly. Okrem mŕtveho žobráka ich nič iné nezaujímalo. Marek davy zvedavcov neznášal. Vôbec si neuvedomovali, že niekedy svojím správaním môžu obeti ublížiť. Keď sa natlačia, zranenému odoberajú kyslík. Mnohí by mohli žiť, nebyť davu.
Marek podliezol pásku súčasne so Zdenom. Lekár už bol na mieste. Iba zdvihol hlavu, pokrčil plecami a ďalej sa venoval svojej robote.
Zdeno si čupol k telu. Dával pozor, aby nezhodil čísla, ktorými boli označené dôležité miesta. Fotograf čakal. Pokorný sústredene upieral oči pred seba. Menil ich na kameru. Snažil si vryť do hlavy každý detail, aby si neskôr, v kancelárii alebo doma, keď nebude môcť zaspať, ten film neustále premietal dookola. A pri tej projekcii sa vynasnaží odhaliť slabiny páchateľa.
Do ucha sa mu zaryl Markov povzdych. – To boli poriadne svine. Pozri, keby nemal hlavu opretú o stenu, tak sa mu zgúľa na dlažbu.
Zdeno sa obzrel. Miesto bolo skľučujúce o to viac, že vražda sa stala na námestí, rovno vedľa kostola. Žobráka niekto podrezal. Rana bola hlboká a končila až pri chrbtici.
- Nebol to odborník. Myslím mäsiar, lekár, profesionálny zabijak. Ten rez nie je čistý. Bol vedený veľkou silou.
Pokorný pozrel na doktora. – Čo z toho usudzujete?
- Nenávisť.
- Nenávisť? Kto by mohol nenávidieť takého úbožiaka.
Doktor pokrčil plecami. – To už je vaša parketa, chlapci.
Marek si od neho požičal gumené rukavice.
- Na čo sú ti?
- Musím ho prezrieť. Vrahovia odstraňujú viditeľné stopy, zakaždým však zabudnú na drobností.
Už sa nedal rušiť. Začal topánkami. Prehmatával nohy, postupoval dohora. Rozopol mu sako, pod prstami cítil ako telo rýchlo chladne. V náprsnom vrecku našiel umastený občiansky preukaz. Pokračoval. Nič. Z bočného vrecka vytiahol ruku. Na rukavici mal prilepené rozmočené karamelové cukríky. Zahrešil a zatriasol rukou.
Zdeno sa s Markom predierali okolo ľudí natlačených pri hracích automatoch. Zdeno poklepal jednému chlapovi po pleci. Otočil hlavu. Akoby vypadol žobrákovi z oka. Pokorný mu ukázal preukaz. Predrali sa do výčapu.
- Ide o môjho brata, pravda?
- Áno, potrebujeme pichnúť.
Chlap pokrčil plecami. – S bratom sme sa veľmi nebratali.
- Prečo?
- Bol to čudák. Sám sa rozhodol. Nedal si povedať. Volal som ho k sebe, ale on nie. Vraj je mu takto najlepšie.
- Musel mať nejaký dôvod.
- Asi preto, že bol tak trochu na hlavu. Vyznával nepoškvrnený život. Východné filozofie a tak. No pako.
- Myslíte, že ho chcel niekto okradnúť?
- Pochybujem, i keď som počul, že žobráci si prídu na svoje. Za deň aj päťdesiat, sto eur. Podľa mňa si nejakí tínedžeri dokazovali silu.
- Prepáčte, že sme vás zdržali. Ak budeme niečo vedieť, skontaktujeme sa. Ste tu často?
- Každý skúša zbohatnúť.
- Nezdá sa mi, že by vás jeho smrť zasiahla, - poznamenal Marek.
- S tým nič nenarobíte. Jeho smrť aj tak zapadne do zabudnutia. Bol to len žobrák. Nič si nedáte? Mám chuť na kávu.
- Nie, musíme po robote.
Chlap vytiahol z vrecka bankovku. Zdeno s Markom si vymenili pohľady.
- Mám taký pocit, že sa nás tak skoro nestrasiete. My vám kávu uvaríme. A ponúkneme k tomu aj karamelové cukríky. Vášmu bratovi chutili.
Zdeno ho podržal za plece a Marek opatrne strčil bankovku pošpinenú karamelom do igelitového vrecúška.   

Únos

Pôvodne s týmto prípadom nemali nič spoločné. Kolega sa prišiel iba poradiť.
- Chlapci, padol na mňa únos.
- To ti ho máme ako uniesť? Je tvoj, tak si ho vyrieš.
Zdeno Pokorný nič nepovedal. Keď ho netlačili povinnosti, rád prenechával Markovi Ovčiarikovi priestor na jeho nezmysly. Dokázal ich vypotiť nielen medzi kolegami ale aj v súkromí pri svojej priateľke. Ona to nemala rada, Zdeno ho ospravedlňoval, že na vine je jeho vyčnievajúca brada a tak jazyk zvyčajne predbehne rozum.
- Po práci som ti k dispozícii. Môžem ti uniesť dcéru. Určite rozkvitla pre mňa.
Kolega sa zamračil. – Chceš po papuli, Marek? Potrebujem pomoc a ty...
- V čom je problém? – zamiešal sa Zdeno.
- Niečo mi na tom únose smrdí.
- Tak si otvor okno na kancli a vyvetraj, - nedal si pokoj Ovčiarik.
Prešli po chodbe do druhej miestnosti a cez sklenenú stenu spoločne pozorovali Viktora Župku, ako sedí na stoličke v špinavom obleku s bledou tvárou, prestrašene lietajúcimi očami, trasúcou sa bradou. Hlas nepočuli, no musel znieť zúfalo. Veľa chlapov na pokraji zrútenia si prepíli hlas do vyšších polôh, akoby zo seba vyťahovali svoje ženské ja, ktorému hystéria akosi viac pristane.
- Čo mu uniesli? - Syčal Zdeno na namrzeného kolegu. – Psa?
- Somár! Manželku.
Zdeno pozrel na Marka. Ten už otváral ústa, aby vypľul ďalšiu perlu. Zdvihol ruku a pohrozil mu. Marek zavrel ústa, ako keď sa na obchode spúšťa roleta. Len to tak neškrípalo.
- Čo sa ti na tom nezdá?
Kolega pokrčil plecami. Nechali sa odviesť na miesto činu. Cestou im kolega poskytol všetky fakty. Dopoludnia odišla pani Župková na chatu. Po hodine volala do firmy, že ju uniesli. Hneď zložila. Snažil sa s ňou spojiť, telefón však mala vypnutý.
Zastali na lesnej ceste hneď za Volkswagenom. Okolo sa motali technici.
- Našli niečo?
- Zatiaľ nič. Odtlačky budú určite jej a jeho.
- Vo vnútri?
- Auto je zamknuté.
Marek so Zdenom si vymenili rýchle krátke pohľady. Potom Zdeno poznamenal. – Predpokladám, že únoscovia svoje požiadavky ešte stále nepredložili.
- Boha, ako vieš? Ty si myslíš, že ide o fingovaný únos?
- Nie, skôr predpokladám, že sa pán Župka chystá manželky zbaviť. Auto je zamknuté a dobre som si všimol jeho oblečenie.
Takto sa nechtiac do prípadu namočili. Do večera už mali vymyslený aj plán. Nebol najčistejší ale zasa mohol priniesť rýchle výsledky.
Viktor Župka vyšiel z domu. Práve zamykal bráničku, keď sa mu medzi rebrá zavŕtala hlaveň pištole a do uší sípavý hlas. – Nerob somariny, Župka, to železo robí svinské diery. Spolu si hopneme do môjho auta.
Presunuli sa. Viktor mal od strachu očividne problémy s chôdzou. Chlap ho do auta doslova vtisol.
- Čo chcete?
- Prachy, ty bulo, čo iné?!
- Nemám. Koľko? Nedám! Sú aj bohatší. Prečo práve ja?
Župkovi sa do uší zarezal smiech. – Nie si bezdomovec, preto. Každý má svoju chvíľku.
- Nerozumiem, prečo to robíte.
- Ty si kretén, Viktor! Nevidíš tu sviňu hospodársku krízu? Tebe ešte zo zadku neodhryzla? V poriadku, urobím to za ňu. Kto bude cvakať, aby ti gebuľka zostala pokope?
- Moja žena.
- Zavolaj ju.
- Nie je doma.
- Nezahrávaj si so mnou!
- Je u svojej matky.
Auto sa pohlo. Prešlo celým námestím, potom sa stočilo južným smerom, až zašlo na okraj mesta. Zastalo pred starším domčekom. Vystúpili. Z otvorených dverí ich zalialo žlté svetlo.
- Viktor, čo tu robíš? Kto je to?
- Jela, upokoj sa. Uniesli ma.
Žena zhíkla. – Šibe ti?!
- Vikinko, to je tvoja ženuška?
- Do toho vás nič. Ona vám donesie prachy.
Žena začala jačať. Chlap na ňu namieril pištoľ. – Sklapni, mrcha! Ideme.
Zamierili k autu. Dvere na dome sa rozleteli. Zostala v nich stáť starena.
- Jela! – škriekala. – Kam zasa letíš, dievčisko? A zasa s tým starým capom Župkom. Hej, tú ženskú v pivnici ste si zabudli. To jej mám ako dať jesť?
Chlap sklonil hlavu k hrudi a ozval sa potešeným hlasom do mikrofónu. – Zdenom, verím, že si to počul. Pani Župková je v pivnici. Predpokladám, že žije, keď je hladná. Švihnite si, mňa doma tiež čaká večera. A podľa toho koľko je hodín, ako predjedlo bude hubová polievka.

Zdeno Pokorný prekročil kaluž zaschnutej krvi a po špičkách vošiel dnu. Na prvý pohľad, keď si odmyslel policajného fotografa, lekára a chlapov v uniformách, tak to tu vyzeralo pokojne. Že sa stal zločin, na to poukazovali rozbité vitríny, rozhádzané hodinky, strieborné ozdoby a zopár zlatých šperkov, ktoré tu akoby zostali omylom. Zdenovi sa vražda pripomínala prašťaním úlomkov skla pod podošvami.
- Už som vypočul ženu, ktorá to nahlásila, - referoval Marek Ovčiarik. – Majiteľa objavila náhodne. Videla krv, ktorá vytekala spod dverí.
- Všimol som si. Všetko je zdokumentované?
- Hej, aspoň myslím.
Zdeno sa skúmavo obzeral. – Hm, v klenotníctve zvyčajne majú nainštalované kamery.
- Máme záznam.
- Čo si to nepovedal hneď?
Marek sa zatváril urazene. – Nedal si mi čas. Tebe sa musel jazyk odtrhnúť pol roka po narodení. Aj iní chcú hovoriť.
- Marek, nedráždi. Pozreli ste záznamy?
- Hej. Sú nám na figu.
Zdeno nepovedal nič a prešiel do zadnej miestnosti, ktorá slúžila zároveň ako príručný sklad a kancelária. Aj tu sa motal technik. Skoro na všetkom bol prášok. Zdeno sa spýtal, či niečo zaujímavé našiel. Technik si ho premeral, Zdeno sa mykol a nevdojak si ohmatal hlavu. Chlap naňho pozeral, akoby práve pristál z Marsu.
Radšej si pustili posledný záznam z kamery. Pokorný pokyvkával hlavou a potom zaviedol technika ku kamere. Tomu to dlho netrvalo.
- Vyradená. Aj celý bezpečnostný systém. Žiadna profesionálna práca, ale podarilo sa.
Zdeno si hrýzol spodnú peru. Mal chuť na cigaretu. Okamih, keď si zapáli, odsúval. Fajčil len sviatočne a potom ho zakaždým aj dva dni boleli všetky žily v tele.
- Marek! – zvolal. – Potrebujem záznamy, fotodokumentáciu a súpis vecí. Tiež treba zabezpečiť firmu, ktorá inštalovala bezpečnostné zariadenia. Cestou sa môžeš zastaviť u priateľky.
Marek naňho vytreštil oči. – Fakt? Si kamoš. Potiahneš to sám.
Zdeno sa usmial. – Otca, mamu som si nezabil. Nie som blázon. Dáš jej bozk na dobrú noc a hlásiš sa v kancelárii.
Pokorný nepočúval nadávky a odišiel.
Marek zašiel ku vchodu, skontroloval zvončeky a zakýval na Zdena. Ten vyliezol z auta a pridal sa ku kolegovi.
- Je to tu. Si si istý?
Pokorný pokrčil plecami. – Naša jediná stopa.
- Poďme naňho opatrne. Nechcem starému počítať plomby.
Vošli. Vyviezli sa na najvyššie poschodie a schádzali, kým nenarazili na dvere s menovkou Kornel Foriš. Otvoril chlap, ktorý bol zachytený kamerou v klenotníctve. Ukázali mu preukazy.
- Potrebujeme od vás nejaké informácie.
Obzrel sa do bytu. – Musí to byť tu? Mám neporiadok. Žena leží s migrénou.
Odrazu chlap zaspätkoval. Objavila sa drobná žena s piskľavým hlasom. – Čo od neho chcete? Kto ste?
- Sme z kriminálky.
- Čo spravil, há?!
- Váš muž bol v klenotníctve na námestí.
- Hej? To mi je novinka. Čo si tam chcel? Že sa pýtam. Tam sa kupujú šperky. – Povykrúcala sa. – Mám azda nejaký šperk? Nemám. Komu si kupoval? Pánovi sa zažiadalo milenky.
Vrhla sa na muža. Mali čo robiť, aby ich od seba odtrhli. Odišla si ľahnúť a na čelo si priložila obklad.
- Pán Foriš, v zlatníctve sa stal zločin. Zavraždili majiteľa.
- A obchod vyrabovali.
- Ako to vieš? – štekla Forišová.
- To dá rozum. A čo s tým mám ja?
- Ako posledný ste zachytený na kamere.
- Takže ma podozrievate.
Pokorný zavrtel hlavou. – Nie, len musíme prešetriť každú okolnosť.
- Kamera zachytila ako ho vraždím? Alebo ako kradnem?
- To nie, len chceme vedieť, či ste si niečoho nevšimli.
- Nie. Zastavil som sa ta len zo zvedavosti. Páchateľa musíte hľadať inde.
Pokorný sa postavil. Aj Foriš. Forišová ležala s obkladom na čele. Marek sedel a hrýzol si peru. Dostal nápad.
- Ak si dobre pamätám, na záberoch ste mali pekný vlnený kabát.
- Chcete na ňom nájsť krv? - Foriš sa zasmial. Vybral kabát zo skrine a hodil ho Marekovi. – Tak hľadajte!
Ovčiarik sa postavil, vyzliekol si čiernu koženú bundu, rozprestrel ju na stolíku, vzal kabát, prehmatal vrecká a potom ho nad bundou začal jemne prášiť.
Policajti zdvihli oči z koženky na Foriša. Ten očami bodol do manželky. – Krava jedna lenivá.
Potom sa už bez slova nechal odviesť.

Bola to putika neďaleko železničnej stanice, no ľudí s batožinou by ste tu hľadali márne. Bola to zastávka železničných robotníkov, alkoholikov a ľahkých žien, ktorých zenit už dávno zapadol prachom. Výčap vypľúval dym, krik, nadávky a neuveriteľné vlhko.
Marek Ovčiarik našiel voľnú stoličku hneď za dverami pri stolíku pre dvoch. Sedel tam opitý chlap s mastnými vlasmi, so zamastenou vetrovkou, tvárou prikrytou riedkou bradou. Neustále si niečo mrmlal a z času na čas si utrel veľký nos opakom ruky. Čašníčka sa pretisla k Marekovi a položila pred neho pohár piva.
- Čo k tomu?
- Mne to stačí.
- Jožo, choď preč, nemáš prachy, zavadziaš.
Chlap zdvihol hlavu a Marek si až teraz všimol aké má hladkomodré oči. – Jeden malý, - ozval sa prosebne.
- Najprv peniaze.
Marek ani netušil, ako sa do toho namočil. – Prineste, zaplatím.
Hodil na stôl peniaze. Hrabla po nich, zavrtela hlavou a odišla.
- Máš cigošku? Mne práve došli.
- Aj mne.
Čašníčka sa vrátila. Položila pohárik pred chlapa, pozrela na Mareka a pokrčila plecami. – Robíte chybu. Už sa ho nezbavíte. Zvyšné peniaze môžete roztočiť aj so mnou.
Marek zavrtel hlavou a napil sa piva.  Čašníčku uniesol krik smädných hostí. Marek sa upokojil, nebola jeho typ a zavadzala mu vo výhľade. Netušila, že to nerobí nezištne. Chlap mu robil clonu.
- Vedel si, že si môj kamoš? Ja veru nie. Náhodou nie som tvoj foter?
- V pohode. Nepodobáme sa. Vypi, nech ti to niekto nešlohne.
- Neboj, Joža tu každý pozná. Čo ty tu?
- Mám tu robotu.
Predtým ako sem vošiel, stihol zavolať na oddelenie. Nechal odkaz Zdenovi Pokornému, kde je a nech okamžite príde aj s posilou. Teraz už musel len čakať.
- Nemáš nejakú aj pre mňa?
- Práve si ju dostal. Kúpil som ti borovičku.
- No fakt! Tak dávno som už nerobil. A čo ako robíme?
Marek videl, že chlap je neškodný. Naklonil sa k nemu. – Nikomu to nevešaj na nos. Sledujeme jedného chlapa.
- Kúp borovičku. Ťažká robota.
Marek objednal hneď dve. Postupne ich chcel posúvať Jožovi.
- Musíme byť nenápadní.
- Na mňa sa spoľahni, kamoš. Jožo je ako kameň. Stisni mi ruku. – Stisol. Chlap vyzeral vysušený, no stisk mal pevný. Pritiahol si Mareka k sebe. – Špehujeme ako fízli.
- Teraz sme poliši.
- Fakticky? Ja sa poseriem. Policajta som ešte nerobil. – Obrátil do seba pohárik. Zmeral si hojdavým pohľadom Mareka. – Nerobíš na mňa baňu.
- Nie.
Marek bol rád, že sa debata medzi nimi rozprúdila. Tu nik nikoho nepočúval, nik sa o nikoho nestaral. Naozaj sa stratili medzi týmito ľuďmi. Aj tak musel byť opatrný. Vargu si pamätal zo zvodky. Podľa rozpľašteného nosa a zdeformovaného ucha. Bol naň vydaný medzinárodný zatykač. Sám si naňho netrúfal, mal na krku sedem vrážd a na úteku strávil štyri roky.
Jožo ho poťahal za rukáv. – Veď naznač, koho špicľujeme.
- Toho pri pulte. Čierna koženka, vlasy do gumičky, vidíš, nos má ako lopatu. Nezízaj tak.
- Čo spravil? – huhňal Jožo do stola.
- Sedem vrážd.
- Hovno! Fakt? To je sviňa. Nie človek. Kukni. Ja som ožran, prišiel som o robotu, žena si začala domov vodiť frajerov, tak som sa na to vybodol a odišiel. Bez roboty a rodiny je ťažko. Tak chľamcem. Ale nie som zlý človek. Preto ti pomôžem. Kúpiš?
Marek mu posunul pohárik. Začínal strácať nervy. Nechcel, aby sa Varga vyparil. Jožo sa postavil.
- Drž miesto, idem sa vymočiť. Potom budeme makať ďalej.
Jožo sa potácal po výčape. Vedľa pultu boli dvere. Zmizol za nimi. Marek mal chuť vytiahnuť mobil a brnknúť Pokornému. Odrazu Varga nestál pri pulte. Oblial ho pot. Vyskočil. Okolo neho nemohol prejsť. Vyletel na ulicu. Zrazil sa s Pokorným.
- Konečne, neviem, či mi nezdúchol.
Polícia zablokovala celú krčmu. Po chvíli zo záchodu v putách vyviedli Joža.
- Povedz im, nech ma pustia. Chcel ujsť cez zadné dvere. Tak som ho zložil.
Marek naňho vytreštil oči. – Prečo? Teraz pôjdeš do basy, ty somár.
Modré nebo v jeho očiach sa zavlnilo. – Ale prečo? Nič zlé som predsa neurobil. Zlikvidoval som len vraha.
Policajti ho ťahali preč. Cez plece zakričal na Mareka. – Prečo ja? Som len alkoholik, ale nie zlý človek.
Marek sa musel napiť.

Zavináče

Pokorný schoval mobil do koženej bundy a vykročil k dverám. S Markom Ovčiarikom sa odviezli na sídlisko Západ. Výťahom sa vyviezli na štvrté poschodie.
- Pán Kučera, nezdržíme vás dlho.
- V pohode, veď ide o môjho otca. Som z toho zdrvený.
- Jeho zmiznutie ste nahlásili vy?
- Áno, Nájdete ho, pravda?!
Pokorný pokrčil plecami. Z bytu sa ozvali zvuky. Ovčiarik si zamračene obzeral miestnosť.
- Kedy zmizol?
- Pred mesiacom.
- Ako ste to zistili?
- Ako, ako, prišli sme domov a on tu nebol.
- On žil s vami? Bol mobilný? Vek?
- Osemdesiatšesť, opieral sa o palicu, ale keď ho pritlačilo, na záchod dokázal aj pobehnúť. Zobrali sme ho k sebe, viete, starý človek. Nemám už nikoho, iba jeho.
- Utiekol aj niekedy?
- Teraz prvýkrát.
- Kde predtým býval?
- V dome na Konrádovej ulici.
Kučera sa zasmial. Pokornému sa zdalo, že sa chlapíkovi uľavilo, ale nebol si istý. Ovčiarik vypochodoval z bytu prvý. Chvíľu sa viezli bez slov.
- Čo naňho povieš?
- Bol mi odporný. A tá jeho žena! Mohla dnu strčiť aspoň strapatú hlavu.
- Videl si ju?
- Stála za dverami.
- Nemáme sa čoho chytiť. Bez motívu...
- Zdeno, motív časom vždy vypláva. Ide o to, ako začneme.
- V dome. Žil tam, každý zanechá svoj obraz vo veciach. Musíme to okuknúť. A ešte, o starom nevieme absolútne nič. Ja pôjdem do domu. – Pozrel na otvárajúce sa Markove ústa. – Nechaj to na mňa. Ty budeš mať na starosti informácie. Beriem všetko. Aj klebety. Vystrihneme, zlepíme a budeme múdrejší.
Odviezol sa na Konrádovu. Zastal na začiatku ulice. Počkal, kým sa nezotmelo. K domu kráčal pešo. Poobzeral sa a prehupol cez plot. Obehol dom a skryl sa za rohom. Záhrada bola ponorená do tmy. Uviazal dych na krátku reťaz. Už počul každý zvuk. Tieto domy mávali aj zadný vchod. Z vrecka vytiahol zabrúsený nožík. Zatisol ho do škáry pozdĺž zárubne a spúšťal dole, až kým nenarazil na jazyk zámky. Zatlačil. Dvere zastonali. Zaprel sa do nich plecom. Vyleteli.
Marek Ovčiarik mal na stole rozložený mastný papier, na ňom nakrájaný chlieb a misku so zavináčmi. Kancelária bola zaprataná smradom z rýb.
- Takže ťažko by sme hovorili o láske. Susedia nad mladým Kučerom len ohŕňali nos. Z bytu bolo často počuť krik. Jačal na starého, ale aj na ženu. Kučerová sa nedala a hubovala tiež. Iba starý bol ticho.
- Najprv povedz, potom jedz.
- Počúvaj! Starý mal sestru v Kanade. Z dedičstva nedal mladému ani ň. Zdeno, počúvaš ma? To by mohol byť motív.
- Doriti, nemáme sa čoho chytiť.
- Čo keď starý zdrhol za frajerkou? No dobre, lenže kým nenájdeme staršieho Kučeru sú to len dohady. Ty si ako pochodil?
Zdeno vzdychol. – Vidno, že tam dlho nik nežil. Nábytok je preč, všade plno prachu. Sedel som, rozmýšľal, niečo mi nesedelo. Celý čas ma to máta. Len neviem čo presne.
- Susedia hovorili, že dom predáva.
- Musíš žrať tie zavináče?
- Pokoj, odložím ich, keď ti nevoňajú.
Marek jedlo zabalil do papiera a odniesol do chladničky. Zdeno ho pozoroval. Zreval.
- Už viem, kde je starý Kučera. Celý čas sa mi niečo nepozdávalo, nepasovalo mi to tam. Len som nevedel čo. Marek, vyberaj zavináče. Odložíš si ich v dome pána Kučeru.
- Šibe ti? Veď tam nič nie je. Tak si hovoril. Čo tak odrazu?
- Dom je prázdny, až na kredenc, kuchynský stôl a mraziaci box. Chápeš? Bol zapnutý. Mrazil.
Marek Ovčiarik si pomädlil ruky, mastný papier s jedlom si strčil pod pazuchu. – Určite nám s chuťou vysvetlí, ako sa ta jeho otec dostal.
Medzitým Zdeno Pokorný telefonoval mladšiemu Kučerovi.

Nepresný počet

Markovi Ovčiarikovi nešlo do hlavy, prečo sa kancelária zmenila na knižnicu. Knihy boli poukladané na Pokorného stole, na stoličkách a zopár ich zbadal i vo svojom kúte. Veľmi opatrne zavrel dvere.
Zdeno zdvihol hlavu. V ústach mal zabodnutú ceruzu. Povytiahol obočie.
- Dodatočne si robíš maturitu?
- Bol si? – Ovčiarik prikývol. – Tak podaj hlásenie.
- Najprv si dám kávu.
Zdeno sa na stoličke zaklonil, až kým sa hlavou neoprel o stenu. Poloprižmúrenými očami pozoroval kolegu. Ceruzou si búchal po nose. - Tak vyklop, čo vieš.
- Preklepal som všetkých. Celý personál. Aj upratovačky. Teraz mi položíš otázku, či má niekto záznam v registri a ja ti hneď hádžem odpoveď, že všetci sú čistí ako ľalie.
- Hej. Každý raz začína, na to nezabúdaj. Čo keď postupom času u niekoho došlo k deformácii? Ak má labilnú psychiku, je vystavený tlaku okolia, tak sa snaží vyrovnať hladiny...
- Haló, sklapni, Zdeno. Mňa tie učené drísty nezaujímajú.
- Vráťme sa radšej k faktom. Miznú pacienti?
- Podľa záznamov áno. Zdeno, napadlo mi, čo keď jednoducho zdrhli? Aj keď sú blázni, tiež majú svoje chute a predstavy.
- Marek, sú to ľudia, preto do toho ideme, či sa ti to páči alebo nie.
Marek si odpil z kávy, zamyslel sa a potom poznamenal. – Jediným záchytným bodom je počet. Prečo je ich viac, keď je ich menej? Upozorňujem ťa, že svojim očiam a počítaniu verím viac ako frajerke.
- Máš pravdu. Tam začneme.
Marek sedel za hypermarketom. Z boku ich pozoroval. Znovu počítal. S ošetrovateľkou ich bolo osem. Snažil sa zapamätať si všetky tváre. Utriedil si ich, no po chvíľke sa mu začali miešať. Sedeli, alebo sa prechádzali, či postávali a kývali sa dopredu a dozadu, alebo huňali jeden druhému do tváre.
Potom sa pohli. Chytili sa za ruky a v dvojstupe sa presúvali k zastávke autobusu. Marek ich nasledoval. Cestou sa stále nič nedialo. Na zastávke sa ich zomknutý útvar rozsypal, vmiešali sa medzi ľudí. Nastúpili do autobusu. Marek tiež. Nedostal sa až k ním. Tak neustále dvíhal hlavu a dookola rátal. V jednom okamihu napočítal deväť. Skúsil druhýkrát. Opäť deväť. Hlavy sa kývali zo strany na stranu, zle sa mu počítalo. Znervóznel. Autobus zastal, ľudia sa pohli, musel si dávať pozor, aby ho nevytiahli von. Autobus sa znovu pohol. Marek začal počítať. Skončil na čísle sedem. Vedel, že sa nepomýlil, vedel, že sa to opäť stalo a jemu uniklo kedy. Chcel začať kričať, chcel zastaviť autobus, chcel vyskočiť, bárs aj za jazdy.
Riaditeľ ich čakal. Nadšene stískal ruku jednému i druhému. Usadili sa.
- Som vašim dlžníkom. Ak by to pokračovalo takto ďalej, môžem to tu zabaliť. Nik by mi už nezveril ani staré topánky.
- Prestaňte. Bola to len naša práca.
- Riskovali ste. Hlavne vy, pán Pokorný.
- Keď sme konečne vystúpili a ja som zistil, že zmizol práve Zdeno...
- Tak si sa určite potešil, - zľahčoval Pokorný.
- To už nemôžu byť ani ľudia, - rozčuľoval sa riaditeľ.
- Rovnako zvrhli sú aj tí, čo mali záujem o ich zdravé orgány. Postupne ich všetkých dostaneme.
Pokornému zazvonil mobil. – Prepáčte, musíme ísť. Prípad.
Pokorný s Ovčiarikom kráčali cez park k autu.
- Zdeno, musím sa ti priznať, že ti závidím.
- Čo také?
- Ako si si to naštudoval. Oklamal by si každého. Bol si na nerozoznanie od tých postihnutých. Hm, alebo to nebolo len štúdiom? O ktorý tvoj orgán ťa chceli pripraviť?
- Okrem mozgu rozpredávali skoro všetko. Vystúpil som len preto, že tiež perfektne zahral postihnutého. Okrem toho som v počtoch dobrý. A chvíľu nás bolo o jedného viac.

Zohavená mŕtvola

Zdeno Pokorný cestou k miestu činu zatelefonoval Marekovi Ovčiarikovi. Bol mimo dosahu. Auto odstavil pred domčekom v starej štvrti mesta. Pozdravil kolegu v uniforme a vošiel dovnútra. 
V miestnosti bolo viac ľudí, no nik nemal odvahu mu povedať, že vyzerá prekvapený. Takto sa zvyknú tváriť nováčikovia.
Marek Ovčiarik schádzal dole Potočnou ulicou, zazrel skupinu zvedavcov. Odstavil pri nich, vystúpil, mužovi v uniforme ukázal preukaz, podliezol pásku a zbadal Zdena.
- Už som tu. Deje sa niečo?
Zdeno naňho pozrel a preglgol slinu. – Vždy ma necháš vo všetkom samého.
- Veď sa neser, ide o mord?
- Toto som ešte nezažil. Ti poviem, mám odkrútených dvadsať rokov, no takto zohavenú mŕtvolu som ešte nevidel.
- O koho ide?
- Nejaký Dzurilla. Našla ho suseda. Občas mu doniesla jedlo. Starý pán o seba nedbal.
- Ona je mimo?
Pokorný vybuchol. – Choď sa na ňu pozrieť, ty pako. Stará babka. Ako z rozprávky.
- Čo keď rituálna vražda?
Pokorný zavrtel hlavou. – Hlúposť. Ty kokso, bodali ho hlava nehlava, samé rany. Odrezali mu hlavu. Zvery. Zohaviť mŕtvolu! Chcelo sa mi grcať. Do úst mu strčili umelú ružu a...
Marek sa pred neho postavil. – Rozrezali mu brucho na kríž, aby sa črevá vyvalili von, odrezali mu genitálie a to všetko príborovým nožom, ktorý bol nabrúsený z oboch strán.
Pokorný vyskočil a zdrapil Mareka pod krk. Zatriasol ním a syčal mu do tváre. – Odkiaľ to všetko vieš?! Ak si do niečo namočený, tak ti chrbát nekryjem.
Ovčiarik sa mu vytrhol. – Idiot! Mne by si mohol veriť. Kto podľa teba prichádza do úvahy?
Pokorný rozprával so zaťatými zubami. – Má syna. Pekný kvietok. Na automatoch prehral všetko. Kvôli dlhom ho strčili do basy. Starý zaňho nepohol ani prstom. 
Podal som si ho, no má dokonalé alibi. Doriti, odkiaľ si vedel podrobnosti o mŕtvole?
Marek sa zasmial. – Konečne ti zaplo. Náhoda. Pred troma dňami ma do roboty zvieli z poriadkovej. V aute mali chlapíka.  Ideme, po ceste ti to dopoviem.
Ovčiarik sa rozbehol k autu. Pokorný mu ledva stačil. Prudko vyrazili. Ľudia museli odskakovať.
Kolónia bola na druhej strane rieky. Medzi polorozpadnutými domami sa pohybovali pomaly. Hneď prví ľudia im ukázali, v ktorom dome nájdu Bláznivého Joja. Bol doma. 
Chvíľu im nerozumel. Nebál sa. Načúval. Potom si na Mareka spomenul, šťastne prikývol a zo stále otvorených úst mu vytekala slina.
- Jojo, môj kamarát chce vidieť tvoju knihu.
- Neukradne?
- Nie, on chce tiež takú.
- Len ja mať.
- Ukážeš mu ju a on sa presvedčí.
Bláznivý Jojo váhavo zamieril k šope vedľa domu. Nesmeli ísť s ním. Potom sa ukázal. Na hruď si tlačil zápisník.
- Nezoberie?
- Nemôže. Aha, veď čupí.
- Máš pravdu.
Zabralo to a Jojo im zápisník podal. Pokorný si prezeral nakreslený obrázok. Videl mužské telo, videl na ňom nakreslené body, dýku, chlap držal v ústach ružu. 
Hlava ležala vedľa tela. Najprv pozrel na Mareka a potom na Joja.
- Kto ti to dal?
- On. To je kniha lásky. Ľudia sa musia mať radi.
Pokorný vrátil Jojovi zápisník. Marek ho objal okolo pliec.
- Poď, ideme.
- Kam?
- Za ním. Čaká ťa.
- Chce mi zobrať knihu?
- Nie, iba sa ti chce poďakovať, že si urobil, čo ti nakázal. Vráti ti lásku. Vieš ako sa volá?
- Nie. Nikdy mi to nepovedal.
- Tak ti to prezradím ja. Jeho meno je Dzurilla.
Bláznivý Jojo spokojne nastúpil do auta.