Jožo Pribilinec vošiel do krčmy. Okrem majiteľky tu nikto nesedel. Žena začala čapovať pivo.
- Aj borovičku prines.
Žena pristúpila k stolu, položila a nakoniec si sadla oproti Jožovi.
- Ešte že som sa zastavil. Rozhýbem ti kšeft.
Žena sa zasmiala. – To určite. Čo tí chlapi pijú po stodolách?
- Ženy ich nepustia.
- A ty čo.
- Bol som na cintoríne.
Žena si vzdychla.- Ej, Jožo, teraz ti bude ťažko.
Pribilinec sa napil piva. Opakom ruky si utrel ústa. Zapálil si cigaretu.
- Nuž, nejako to prežijem.
- Si si myslel, že mama tu bude naveky?
Jožo pozrel von oknom. – Naveky nie, no akosi skoro sa pobrala.
Krčmárka si podoprela hlavu. – Oženiť by si sa mal. Keď si zostal sám...
Jožo pozrel na pohárik. Polovicu hodil do seba. Pomaly spustil dole hrdlom.
- A kto ti varí?
- V nedeľu som urobil kohúta. Zjedol som.
- Aj si perieš?
- Ešte netreba. Zajtra vyhodím vence. Zoschli.
- Chvalabohu, že máš kam zájsť.
- Veď to nie je ďaleko.
- Doniesť ti ešte?
- Stačilo. Bez maminho dôchodku musím hamovať.
- Jožo, sám si neporadíš. Musíš s tým niečo urobiť. Je toho na teba priveľa.
Jožo pozeral von oknom. Potom sa usmial. – Máš pravdu. Niečo s tým spravím.
Dopil, zaplatil a odišiel domov. Nezabudol na sľub. Otvoril kredenc, na dvor povynášal taniere a všetky okrem jedného porozbíjal. S jediným tanierom sa necítil tak osamelo.