Kľúče

 

Na Pavla, ako zatvoril dvere, spadol matkin hlas. – Paľo, to si prišiel ty?
- Hej, - povedal a vošiel do kuchyne. – Som hladný.
- Preboha, kde si bol tak dlho?
- Nie som sopľavý chlapec. Bol som na rybách.
- Mohla som si myslieť.
Stará žena naložila plný tanier gulášu, opatrne ho preniesla a položila na stôl. Z chlebníka vybrala krájaný chlieb, odobrala dva okruhy a oprela ich o okraj taniera.
- Chytil si niečo? – Paľo mal plné ústa, iba zavrtel hlavou. – Tak načo tam chodíš? Iba zabíjaš čas.
Nepočúval ju, možno tak na pol ucha. Bol hladný, jedol hltavo. Rozmýšľal, že neskôr pôjde na pivo. Matka sedela vedľa neho, prstami žmolila gumový obrus.
- Mal som zábery. Jedného kapra až pri podberáku. Sviniar, odtrhol sa.
Potom si spomenul. Postavil sa, ruku vopchal do vrecka nohavíc, prstami nahmatal kľúče. Už si nesadol, odniesol prázdny tanier do drezu.
- Kam ideš?
- Preč.
- Ozaj, Paľo, počul si, čo sa stalo?
- Ako som mohol počuť pri rybníku? Idem za Stanom. Prišiel na bicykli. Iba sedel. Z vrecka mu vypadli kľúče. Aby nehľadal.
Stará žena spľasla rukami, zjojkla a spadla na stoličku. Paľo vyšiel na ulicu. Nemal to ďaleko. Zazvonil, ale nik mu neotváral. Z vrecka vytiahol kľúče, obzrel sa, váhal, no potom skúsil. Konečne našiel. Zámok povolil. Otvoril dvere, kľúče položil na skrinku v chodbe, aby ich bolo vidieť a dvere za sebou zabuchol.
Cestou do krčmy stretol Stanových rodičov. Povedali mu, že Stana zabilo auto. Ráno, keď išiel na bicykli do roboty.
Paľovi prišlo ľúto, že sa s kľúčmi unáhlil. Teraz mu už nik neuverí, že prišiel za ním k rybníku, aby sa rozlúčil.