V kaviarni bolo príjemne. Málo hostí a personál sa
správal diskrétne. Žena si pod stolom natiahla nohy. Slamkou krúžila
v pohári s džúsom. Napila sa. Muž si uchlipol z kávy. Žena sa
usmiala, muž nie.
- Nehnevaj sa, bol to pre mňa šok.
- Nevedela som vydržať. Prepáč, asi bolo hlúpe hovoriť
o tom telefonicky. Myslela som si, že ťa to poteší.
- Jasné, je to fantastická správa. Ale...
- Aké ale?
Muž si hrýzol peru. – V našej situácii je to trochu iné.
Žena stiahla nohy pod seba. Pohár s džúsom odsunula nabok
a lakte si oprela o stôl. Z očí sa jej sypali drobné kamienky.
Aj hlas mala hrubší.
- Tak pomaly. Naša situácia je normálna. Iba ty ju chceš urobiť
inou.
- Prosím, len sa nerozčuľuj. Škodí ti to.
Žena sa zasmiala. – Čo nepovieš? Aká ohľaduplnosť. Vieš čo? Myslím
si, že ti je to ukradnuté.
- Aha, už sa rozčuľuješ. Hovoril som. Dobre ťa poznám.
- Fajn, keď poznáš, musíš vedieť, že si dieťa nechám.
A neskús ma prehovárať.
Muž sa poobzeral. Zdalo sa mu, že kričia. Z hostí
k nim nik neobrátil tvár. To ho trochu upokojilo.
- V poriadku. Skúsme sa na to pozrieť racionálne.
- To som zvedavá.
Muž sa naklonil nad stôl, stíšil hlas. Stále si nebol istý, či
nehovoria veľmi nahlas.
- Vieš, že ťa mám rád. Je mi s tebou krásne. Spomeň si,
koľko sme si toho užili.
Pozorne ho počúvala. Pery sa jej trochu roztiahli. – Ty
myslíš...
- Na všetko. Výlety, rozhovory, posedenia. Nikdy mi s nikým
nebolo tak dobre.
- Tak v čom je problém?
- Že som ženatý.
Mrdla plecom. – Tak si buď. Už som sa s tým zmierila.
- Vidíš. Takže si dáš dieťa zobrať?
- Nikdy! – zvrieskla.
Chvíľu mlčali. V kaviarni bolo opäť ticho a príjemne.
Ďalej obaja hovorili pošepky.
- Maj rozum. Ak si dieťa necháš, bude to z tvojej strany
nezodpovedné. Takto ho nemôžeš priviesť na svet.
Žena sa tlmene zasmiala. – Ja viem. Rozbilo by to ten tvoj.
Muž sa nevzdával. Chcel ženu presviedčať až do konca, keď tu
zazvonil telefón. Žena si ho priložila k uchu a počúvala. Potom ho
odložila.
- Tak ako si sa rozhodla?
- Idem domov.
- Nemôžeš. Musíme sa...
Nepočúvala ho. Vstala, zobrala kabelku a náhlivo opustila
kaviareň. Ani v taxíku sa neupokojila. Bolo to na ňu priveľa. Volala jej dcéra.
Plakala. A žena zbierala v hlave argumenty, ktorými presvedčí dcéru,
že bezpodmienečne musí ísť na potrat. Aby sebe a dieťaťu nezničila život.