Dlhá doba

Marta ležala v posteli a ešte na polovicu spala, keď počula telefón. Prvé, čo si uvedomila, že zvoní. Druhé, že ho nemieni zdvihnúť. Do tretice jej zaplo, že tým zobudí celý dom.
Roztvorila oči, rukou sa načiahla po telefóne a priložila si ho k uchu.
- Ahoj, Marta.
– Dušan?
- Som v kancelárii. Neodolal som.
- Môžeš mať problémy.
- Chcel som ťa počuť.
Marta vstala a na špičkách bosých nôh precupotala na záchod. - Nehnevaj sa, v nedeľu sme nemohli.
- Čakal som.
- Nedalo sa. Deti mali akciu v škole. Nemohla som im to urobiť. Veď vieš, akoby na nich pozerali.
- Mrzí ma to.
- Najbližšie prídeme. Sľubujem.
Dušan si vzdychol. Zreteľne to počula. – Niekedy si myslím, že to nevydržím. Občas to zájde až tak ďaleko, že si chcem niečo urobiť.
- Dušan, prestaň! To nesmieš. Sme tu ešte my.
- To je jediné, čo ma drží, inak by som to už dávno zabalil. Martuška, tu je peklo.
- Dušan, tisíckrát sme to rozoberali.
Chvíľu boli obaja ticho. Prvý sa ozval Dušan. Hlas mal pokojnejší.
- Iba myšlienka na vás mi pomáha.
- Musíš vydržať. Aj nám je ťažko...
- Končím, niekto ide. Ahoj.
Chcela odzdraviť, umlčal ju vyzváňací tón. Uvažovala. Pätnásť rokov je dlhá doba a ona už na začiatku vedela, že si ju zo života nenechá zobrať. A tak mala všetky manželove peniaze, chlapa vedľa seba, ktorý s ňou žil z tých peňazí a dve zdravé deti, ktoré sa hanbili za otca vo väzení.