- Už sa cítite lepšie?
- Ktorého je dnes?
- Siedmeho.
- Mesiac?
- Jún.
- Tak to sa cítim mizerne.
Naklonil sa nad neho. – Nesmiete si to tak brať.
- Moja vec, - zafrflal chlap na posteli. Mal veľkú chuť sa
obrátiť na druhý bok. No bál sa.
- Nechcete o tom hovoriť?
Po chvíli mu odvetil. – Teraz už je to jedno.
- Skúste. Možno vám to pomôže.
Chcel mu odvrknúť, že o žiadnu pomoc nestojí, ale akosi
nemal síl ani na vzdorovanie.
- Bolo to dávno, cez tridsať rokov. Prišla k nám domov
veštica. Mama na takéto veci dala. Prinútili aj mňa. Robil som si z toho
srandu, no jej slová vo mne uviazli. Oženil som sa so ženou, ktorú mi opísala
dopodrobna, mali sme dve deti, pri treťom som ženu vyhnal na potrat.
V štyridsiatke úraz ruky. Aha, tejto.
- Zhoda náhod, - poznamenal muž, ktorý sedel na okraji postele.
- Hovno. Vy tomu neveríte. Mojej mame sa všetko splnilo do
bodky. Mne tiež. Až na dátum smrti.
- To povedala aj rok?
- Nestihla. Vyrušil nás otec. On to nemal rád. Vyhnal ju.
Chápete? Všetci oslavujú narodeniny a ja som sa ožieral tretieho júna. Nik
nevedel prečo.
- A toho roku ste prečo neoslavovali?
- Bolo mi mizerne. Od polovice mája. Jednoducho som dostal
strach, že ten čas je už tu a ono sa to nejako doserie.
Lekár sa postavil. – Ale neposralo. Strela minula srdce
o centimeter.
Chlap chytil lekára za ruku. - Ale posralo. Nerozumiete? Keď
zomriem inokedy, môžem potom celý život zahodiť.
Lekár pokynul sestre, aby dala chlapovi utišujúcu injekciu
a vyšiel z izby.