Ráno vyzeralo u Barilovcov ako všetky ostatné rána, ktoré
spolu prežili. Jozef sedel v kuchyni za stolom prikrytým gumovým obrusom.
Prstami nervózne bubnoval a hľadel von oknom.
Cez okno videl výsek ulice, v ktorom sa obraz menil len
zriedkavo. Každé dve hodiny bola ulica pustá, potom sa na chvíľu zaplnila
náhliacimi ľuďmi. Smerovali na stanicu, alebo sa vracali z vlaku domov.
- Chceš najprv kávu?
- Daj zjesť. Dnes som akýsi hladný.
- Opražím ti slaninu. Musíš čakať. A prestaň bubnovať po
tom stole. Znervózňuje ma to.
Jozef prestal. A keď začal, ani si to neuvedomil. Do nosa
mu udrela vôňa opečenej slaniny. Mal rád tu vôňu. Pripomínala mu rána, keď sa
chystal do depa, vonku bola ešte tma a on si sám chystal raňajky. Potom
s plným žalúdkom kráčal do práce a cítil sa spokojný.
Žena postavila pred neho tanier so slaninou, nakrájaný chlieb
a hrnček s čiernou kávou. – Cukor som ti už dala.
- Mala si neskôr. Bude piť studenú?
- Nebuzeruj a jedz!
Barila zamračene pozrel na ženu. Kedysi sa s ním takto
nerozprávala.
- Aj tak si nemala hneď. Furt sa ponáhľaš.
Žena si vrazila ruky vbok.- A tebe sa to nepáči.
- Veru, nepáči. Mohli by sme spolu posedieť, kávu vypiť...
- Jožo, neprovokuj! Roboty mám vyše hlavy. Nákup, obed navariť
a aj prať sa chystám. Tak ma neštvi. Ty si sa najedol a ja ani
neviem, kedy budem raňajkovať.
- Veď hovorím, že sa len ponáhľaš.
Žena hodila utierku na linku. – Len zapáraš. Nájdi si inú
zábavu.
Nestihol odpovedať. Odišla. Zostal sám. Pil kávu. Barilová sa
opäť ukázala v kuchyni.
- Idem do obchodu, tak žiadne somariny. Zapla som ti televízor.
- Nechcem pozerať, dávajú sprostosti.
Domov sa vrátila pred jedenástou. Prešla všetky izby, no muža
nenašla. Nerozhádzalo ju to. Varila obed a medzitým chvatne raňajkovala.
Chystala segedínsky guláš.
Keď bol obed hotový, dostala chuť na kávu. Namiesto toho sa
obula a vyšla von. Aj keď jej muž nepovedal, kam odíde, išla naisto. Na
stanicu.
Už z diaľky ho videla v hlúčiku cestujúcich. Pretisla
sa k nemu. Keď ju zazrel, zmĺkol.
- Obed je hotový. To sa nevieš domov vrátiť načas?
- Keď mne je tu dobre. Veď vieš, že železnica je môj život.
Pozrela naňho tvrdo. – Keby bolo na mne, tak vyhodím stanicu
a všetky vlaky do vzduchu. Tak radšej čuš!
Zlostne potisla vozík, na ktorom sedel jej manžel smerom
k domu. Nechcela, aby jedol studený obed.