Policajné auto prešlo cez dedinu a zastavilo na vyšnom konci pri dome Anny Pukarovej. Dedina sa zmenila na mravenisko a ľudia sa rozbehli k autu.

Anna stála na dvore, v ruke držala ešte stále zakrvavenú sekeru. Policajti postávali v úctivej vzdialenosti. Na zemi ležal živý Šaňo Bobák.

- Čo stojíte? Berte ju, lebo ma ešte zabije.

- Aj tak to urobím. Nezabráni mi v tom nikto.

- Si šialená.

- Zavri papuľu! – a urobila krok ku Šaňovi. I policajti. Ľudia nie.

- Opakujem ti, plota som sa ani nedotkol. Seriem ti naňho.

- Klameš. Plot ti zavadzia. Chceš sa dostať ku pozemkom. Lenže si zapamätaj, toto je moje a manželove.

- Jeho nie. On už nič nemá. Je predsa mŕtvy.

- To je, lebo ty si ho skántril.

- Trepeš nezmysly. Počujete ju? Je bláznivá, má sekeru a vraj ja som jej zabil muža.

- Netrepem. Urobil si to kvôli pľacu. Zbavil si sa ho a potom si chcel dostať i mňa.

- Teba? – ironicky sa spýtal Šaňo a skúsil sa aj zasmiať. – Nikdy si ma nepriťahovala. Aj jemu som sa čudoval, že si ťa vzal.

- Ja sa ti nepáčim, ale moje pozemky hej.

- Daj s tým pokoj. Čo je, berte ju, lebo vyvedie niečo ešte horšie.

- Teba nech berú. Zlodej! Štyri ploty už zbúral a zničil.

- Nič také som nespravil. Plota som sa ani nedotkol.

Anna Pukarová sa rozosmiala, voľnou rukou siahla do zástery a vo vzduchu mávala papiermi. – Len sa kuknite! Faktúry. Nie som sprostá. Plot mi robili oficiálne. Z kvalitného dreva. A ten sviniar ho vždy zbúral a spálil. Je to hnusná lakomá sviňa. Zabijem ho...

Kým sa Anna rozčuľovala, policajti sa k nej priblížili a skočili na ňu. Sekeru nestihla použiť. Zostal jej len jazyk.

- Čo to robíte? Mne dajte pokoj. Berte jeho. Pomóc!

Nik z dedinčanov jej nepomohol. Boli sklamaní, že to skončilo. I vyšný sused Ondro Babík sa smutne vracal domov. Polovicu izby už mal obloženú. Zvyšok si bude musieť dokúpiť.