Studňa
Vstávam z postele,
v tom istom momente
vybieha zo mňa dieťa.
Kráčam za ním,
volám ho po mene,
ale jeho rozšírené zreničky
vidia niečo iné,
nesie ich trblietavá zvedavosť,
hltajú chladnú rannú rosu
a v každej kvapke
sa hojdá odpoveď
na áno a nie.
Usmievam sa
ako rušeň pred vjazdom do stanice,
a otec,
ktorý sa díva za nami,
sedí hlboko v mojom tele,
pokyvuje svojou bielou hlavou
vediac, že nevystúpi na perón.
Vietor nás unáša,
necháva na náhodu studne
z ktorej pijú naše vyschnuté
a osamelé pery.
Dežo
Dežo je tu.
Celá izba pochoduje v jeho piesni.
Kolíšeme sa ako ostrov tučniakov
tesne pred zazimovaním
a nesieme v sebe to vajce,
biele vajce,
v ktorom je ukrytý malý príbeh detstva.
Kolíšeme sa a nevieme prestať.
Saxofón vylúdi prvé vločky,
horizont skrýva jedinečné
zapadajúce slnká.
Voda je neprestajná,
neodchádza ani neprichádza
aj keď nie je,
kolotoč v nás žblnká.
Nie je dôležitý obal, ale plnka.
Pohli sa knihy, skrine, poháre
a nostalgia trhá parkety.
Neverím, že jeden život vojde do vety.
Dežo je tu.
Gitara si trhá žily.
Vajce sa mení na čiernu perlu.
Čo na tom, že je tu!
Nesieme ju úzkou uličkou
na modrý vrch seba.
Každý má v jej strede
to svinstvo
čo ho zožerie a zdolá.
Cesta je asfalt, asfalt a čierna smola.
Nad ňou je príbeh,
ktorý sa kľukatí...
a začína znova.