Príbeh bez slov, bez obalu.
Pomaly a isto starnem, cítim ako mi kvapká na karbid. Kráčam ulicou, ktorá ma zožrala ako jeden rožok a 10 deka tresky, hodila do seba ako pohár vodky a ja som sa vôbec nebránil. Oproti kráča stále tá istá, nestarnúca dievčina. Prehadzuje si vlasy vo vetre, necháva ma v nemom úžase, na rohu tej istej ulice, toho istého mesta, necháva ma preveseného ako spodné prádlo na šnúre, vrhajúce tieň na žulovú dlažbu, na ten stále otvorený spomienkový album. Necháva ma stáť s tou istou túžbou v roztiahnutých zreničkách. S tou istou tiažou na žulových chodidlách. Túžba rokmi nadobudla tvar obrazu Vincenta Van Gogha. Túžba s odrezanou slnečnicou v uchu. Túžba cez deň okopaná deťmi, s blatom a hlinou v tvári. V podvečeroch opretá o milencov v ľahko vibrujúcom vzduchu a v noci omočená chlapmi, nesúcimi v sebe nedokončený autoportrét pohodenej fajky. Túžba šľahaná vetrom, mrazom, rozpaľovaná slnkom, bičovaná dažďom.
Starnem a začínam chápať muža sediaceho na okennom ráme. Muža kŕmiaceho holuby. Muža, ktorý z opusteného okna zišiel opačným smerom a odletel. Ja som sa pán Hrabal v tvojej knihe, blúdil v pivniciach, starých zberniach papiera, úzkych uličkách a z druhej strany sa ligotali výklady, vyžehlené fasády, naškrobené límečky a vlasy plné pomády.
Nikdy som neveril,
že život sa vyhrabáva
z dna a na dne končí.
Kvapká mi na karbid.
Kto teda si?
Kto si keď nevidíš
na špičku svojho nosa?
Šialene túžiš aby sa všetci vrátili. Oči na otlačenom zadku civia tupo do záchodovej misy. Zožiera ich krajec chleba namazaný prázdnom a lekvárom. Lekvárom a horčicou. Pred domom pestuješ kvetiny. Rozprávaš sa s nimi. Rozprávaš sa s nimi tak, ako si sa nerozprával ani so svojimi deťmi. Darmo si myslíš, že ťa chápu. Kto si, keď klameš sám seba? Klameš, aby si zabudol na svojho brata, ktorý sa nevrátil z tej druhej strany. Klameš, aby si zabudol na svoju dcéru, ktorá ťa prosila o pomoc a ty si ju vyhodil z domu len pre to, že mala vlastný názor. Klameš, aby si zabudol na svojho najmilšieho syna, ktorý sa s rukami roztiahnutými ako letiaci vták rozbehol proti vlaku, s úsmevom na tvári, s presvedčením, že takto je to lepšie. Nechal ti len bicykel opretý o plot pri trati a výčitky, ktoré nezaleješ ani cisternou plnou rumu.