Denná dávka poézie.

I.

Nedokážem povedať ani slovo a mám pocit,

že všetko čo som chcel, som už povedal.

V skutočnosti som nepovedal nič.

Lebo čas v ktorom žijeme jeden ľudský život,

je v dejinách ničím.

Ale ak skutočnosť je ničím, všetko je ničím.

Preto ťa ľúbim jeseň viac ako hocičo iné,

spomaľuješ ma a vedieš tam,

odkiaľ som sa rozbehol s obrovským úsilím dokázať svetu,

že niečím som.

V skutočnosti som teda nič,

tak občas aspoň zdvihni zrak

a usmej sa,

veď keď je to všetko iba náhoda,

tak sa oplatí ju aspoň pohladiť.

A ty ma hladíš svojím úsmevom...

kropíš dažďom ...

a ránom privítaš ...

Tvoja jedna malá peha je ako nekonečná neha.

Len tak ma napadlo,

že nočné nebo je pehami posiate.

Akokoľvek máme k sebe blízko,

každý z nás je sám.

K rámu hľadáš obraz, k obrazu rám.

Samota sa vlečie nocou ako dve ožraté ženy.

Každá opakuje niečo iné,

jedna nepočuje druhú.

Spomínam si na dúhu,

ktorá spojila dve strany dolín.

Dve strany, na seba pozerajú

a nikdy sa jedna druhej nedotknú.

Na okamžik prebehla po oboch koncoch husia koža.

Po podlahe sa vlečie tvoja unavená noha.

Stretla ma a nezakopla o mňa.

Usmial som sa. Smutne som sa usmial.

Musím povedať, až mi prišlo ľúto.

To isto starnem.

Spomaľujem

a pozerám na svet akoby mi prikyvoval svojou veľkou hlavou.

Tak som mu veril a on je iba jeden malý vetroplach,

ktorý si nerobí nič z toho,

že ruky od blata utrie do nohavíc.

Ak sa vám báseň páči, celú si ju prečítate tu:  Denná dávka poézie