Arpád Kakalejčík stál na chodbe okresného súdu a držal manželku za ruku. Povzbudivo sa na ňu usmial. Veľmi jej to nepomáhalo. Bola bledá a triasla sa. Potom ich zavolali do pojednávacej siene.
- Dobrý deň, - privítal ich sudca. – Posaďte sa... Nie, nie spolu! – rozčúlil sa. – Každý osve.
Na Kakalejčíkovcoch bolo vidieť, že tak urobili len neochotne. Sudca listoval v papieroch. Zazvonil mu mobil. Rozprával a potom opäť listoval v papieroch. Keď narýchlo nenašiel, čo hľadal, ozval sa.
- Kto z vás je žalobca?
Arpi sa postavil. – To bude asi omyl. Nikto. Ja som Kakalejčík a tamto moja žena.
Sudca si ho prísne premeral ponad okuliare. – Kto z vás podal návrh na rozvod?
- Ja, prosím, - priznal sa Kakalejčík a rýchlo dodal. – Dohodli sme sa, žena ma nenútila. Dokonca sme si hádzali korunou, kto to urobí.
Sudca zdvihol ruku, aby Arpiho umlčal. Vybavil si telefonát a potom pokračoval. – Zopakujte súdu dôvody, pre ktoré sa chcete rozviesť.
Arpi okrem sudcu, zapisovateľky a manželky nevidel nikoho iného a tobôž súd. Pre istotu sa obrátil, zašiel k stene a pokrčil plecami.
- Kakalejčík, vráťte sa. Súd som ja. Ani v návrhu ste nič neuviedli.
- A to sa musí?
- Pravdaže! – sudca tresol rukou po stole. – Bez toho vás nikto nerozvedie. Tak vyklopte. Hejže vás bila.
Arpi sa zasmial. – Kdeže! Keby ste ju poznali, nič také by vám nenapadlo.
- Bola vám neverná, - skúšal sudca.
Arpi pozrel na manželku. Rázne zavrtela hlavou. Arpi sa usmial a tiež zavrtel hlavou. Sudca sa nevzdával. Naklonil sa do miestnosti a zasyčal.
- Dám krk na to, že do tejto siene vás dohnal jej alkoholizmus.
- Moja žena pije len čaj.
Chvíľu nepokračovali. Sudca telefonoval. Kakalejčíkovci trpezlivo čakali.
- Kde sme skončili? Aha, dôvod. Hm, mám svoje skúsenosti. Určite bola márnotratná, preto s ňou nedokážete žiť.
Arpi sa zasmial. – kdeže! Práve naopak. Je šetrná.
- Takže vám vadí jej lakomosť.
- Nie.
Sudcovi sfialovela tvár. Zatriasol päsťami a zreval. – Tak vyklopte, čo proti nej máte!
Arpi sa usmial na manželku. – Nič. Ja svoju ženu milujem. Nadovšetko.
- A ona?
- Aj ona mňa. Buďte taký dobrý a rozveďte nás.
Sudca sa skoro nervovo zrútil. – Tak to nie. Nikdy! Nemáte dôvod.
Vstala Kakalejčíková a plačlivo sa ozvala. – Musíte nás rozviesť, aj keď sa veľmi milujeme. Máme sa radi až tak, že sa jeden od druhého nedokážeme odtrhnúť. A v tom je problém. Okrem lásky k sebe sme si zamilovali mobilné telefóny. Ale ako si môžeme telefonovať, keď sme vždy spolu?!
- V tom vám rozumiem. Kto tomu neprepadol, ten nepochopí.
Sudca si najprv vybavil jeden telefonát a potom Kakalejčíkovcoch rozviedol. Pri ich odchode zakričal: - Prajem vám spokojný život plný telefonovania.