Motto: Paragraf má dva hákovito
ohnuté
konce. Horným sa zavesíš a on ťa zachráni,
ale ak si nedáš
pozor, zavesia ťa na spodný.
Chtiac - nechtiac príde chvíľa, keď si človek naplno uvedomí, že život je riadený nielen jeho vôľou a náhodami, ale keďže žije v širšej komunite s ostatnými ľuďmi - v spoločnosti, aj všeobecnými pravidlami, ktoré sú zhrnuté v zákonoch.
K paradoxom ľudskej existencie patrí, že človek na svet príde nedobrovoľne, ani jeden z nás nemôže tvrdiť, že sa sám domáhal príchodu do tohto "raja na zemi", nikto sa ho nepýtal, či súhlasí s podmienkami života. Z pohľadu spoločnosti je jedinec iba nepodstatná elementárna jednotka, ktorá spoluvytvára kvalitatívne vyšší celok. Nepomôže ani námietka, že takých ako je on, musí byť viac. Spoločenský krasohľad je figliar, preostrí sa na inú čiastočku, ktorú vidno zreteľne ale osamotene, keďže nás ostatných zosype do beztvarej masy.
Chtiac - nechtiac sme nútení prijať beh tohto sveta. Ak sa rozhodnete inak, spoločnosť vás vystrnadí prostredníctvom strážcov poriadku - schválených zákonov, mimo seba. Stanete sa vyhnancom vyvrhnutým z jej stredu.
Prijatie zákonných opatrení na zabránenie chaosu, svojvôle je nevyhnutné a v konečnom dôsledku aj stvrdené niekoľkotisíc ročnou existenciou ľudstva. Toto ponímanie máme vžité, berieme ho ako samozrejmosť.
Smelo by sme mohli vykríknuť: To je krása! Chvalabohu, že máme toľko rozumu, že sme si racionálne upravili naše každodenné spolužitie. Svet je gombička, nad hlavami nám krúži spravodlivosť.
Háčik je hneď v tom, keď si položíme otázku. Koho chránia zákony? A odpoveď znie: Ľudí. Druhá otázka bude. Pred kým chránia zákony? Odpoveď: Pred ľuďmi. Z toho vyjde, i keď pritiahnuté za vlasy, že ľudstvo namiesto toho, aby sa správalo k sebe človečenský, zjednodušilo si to tým, že vytvorilo zákony.