Vďačnosť

V tejto štvrti som žil niečo cez tri mesiace. Za ten čas som si našiel skupinku priateľov, záhradnú krčmu, kde sme sa každý štvrtok schádzali na pivo a jedného chlapa, ktorý ležal na koľajniciach električky. Vtedy som mu zachránil život.
- Nazdar, - pozdravil a zošuchol sa bez dovolenia na stoličku. – Asi ma nepoznáš.
- Ale poznám. Ako sa ti darí?
Zaškľabil sa a na tiahol ku mne ruku. – Ja som nejaký Jano Stoličný. Pustili ma z nemocnice, tak som ťa hneď vyhľadal. – Nahol sa nad stôl. Vyzeral, že ma chce objať. – Boha, ty si mi zachránil život. Je teraz tvoj!
Napil som sa. – Prestaň, to nestojí za reč.
- Akože nie? Môj život je nejaké odkopnté hovno?! – rozčúlil sa.
- Nemyslel som to tak. Radšej toho nechajme. Zabudni na moje slová.
Vybuchol. – Ako môžem? To sa nedá. – Ťahal si tričko. Nezdal sa mi opitý. – Keď si to spravil, stal si sa mi bratom. Čo bratom, otcom! Hm, no si naňho primladý...
Až teraz mi prišlo naozaj ľúto, že som sa do toho zamiešal. Nikdy som nestál o takéto známosti. Na chlapovi nebolo vidno, žeby sa chystal vstať a odísť. To ma rozladilo ešte viac.
- Už o tom nehovorme. Urobíme za tým bodku. Nie si mi nič dlžný. Kúpim ti niečo?
- Nie. Zaprisahal som sa, že už do papule nezoberiem ani slzu. Len kvôli tomu alkoholu ma skoro električka...
- Predbehli sme ju, tak pohoda.
- Vieš, veľa som chľastal. Ožieral som sa ako blázon. Nechutí mi, ale mám bohovské problémy.
Prikývol som s vážnou tvárou. – Hej, vtedy ľudia hľadajú útechu v alkohole.
- Ty mi neveríš.
- Ale verím, čoby nie.
Nakoniec neveril on mne. Pivo som nedopil, nechutilo mi. Zaplatil som a pobral sa preč. Išiel za mnou ako pes. Celou cestou mi opakoval, aký je rád, že mi to do smrti nezabudne a môžem sa naňho spoľahnúť.
Až doma ma zlosť prešla a chvíľu som Jana Stoličného dokonca ospravedlňoval, že na jeho mieste by každý chcel prejaviť vďačnosť. Potom mi z hlavy vyšumel.
O dva týždne mi ho pripomenuli kamaráti v záhradnej reštaurácii, keď sa o ňom bavili. Doma sa obesil na stúpačke od radiátora.