Travič

Dúfam, že to zostane len medzi nami. Som travič. Ak zoberieme do úvahy, že chémia a biológia ma nikdy nebavili, je to úspech. Dokonca, ak to tak neskromne môžem podotknúť, som sa vypracoval medzi špičku znalcov jedov na Slovensku.
Nemám na tom nejaké mimoriadne zásluhy, veď kto by sa v dnešnej dobe papral s chemikáliami. Ľudia spohodlneli, namýšľajú si, že sa zmodernizovali. Keď ich niekto naštve, tak ho jednoducho odstrelia. V horšom prípade zrazia autom, 
alebo strčia pod prechádzajúci vlak.
Musím hovoriť potichšie, manželka je doma. Ona ani netuší, akému koníčku sa venujem. O jedy som sa začal zaujímať z praktických dôvodov. Neviem ako vy, no ja som vo svojom živote natrafil na zopár protivných ľudí, ktorí mi strpčili život.
Začalo to susedom. Rovno pod našimi oknami si postavil zajačinec. Žena mi zato od rána do večera pílila uši. Nedal si povedať. Tak som bol rozhodnutý ho otráviť. Kým som naštudoval problematiku, zomrel na infarkt. Ale už som mal na čom stavať.
- Áno, drahá, hneď som pri tebe.
Volá ma raňajkovať. Vedúceho účtovníka sme mali protivu na pohľadanie. Ponižoval ma, zaslúžil si zomrieť. No v poslednej chvíli sa do toho vložila manželka. Vraj vo veľkosklade zarobím viac. Peniaze mu zachránili jeho mizerný život. Už nebol dôvod ho otráviť.
- Veď už idem!
Furt ma buzeruje. To by nemala. So mnou nie sú žarty. S mojimi vedomosťami som nebezpečný človek. Ach, jáj, čaká ma obvyklý ranný rituál. Lezie mi to na nervy.
- Dala si aj cukor? Nevadí, miláčik, nasypem. Aj tebe... Len si kávu zamiešaj...