Cintorín bol tmavý. Trochu svetla hádzalo pouličné osvetlenie. Policajti sa opatrne pustili medzi hroby.
- Asi si z nás vystrelili.
Dostali hlásenie, že volajúci videl chlapa, ktorý sa terigal na cintorín s truhlou na chrbte. Museli to preveriť.
Starší policajt chytil kolegu za rukáv. Ozvali sa údery. Určili smer a prikrčení sa zakrádali pomedzi hroby.
- Ruky hore! Pištoľ mám odistenú.
Chlap stál po pás v jame. Prestal kopať a poslušne zdvihol ruky.
- Čo tu robíte?
- Pochovávam.
- Porušujete zákon, človeče!
- Vodí nás za nos. Pochováva sa cez deň.
- Vtedy je tu veľa ľudí.
- Takže viete, že robíte trestnú činnosť. Doklady!
Chlap vytiahol preukaz. Mladší policajt naň zasvietil baterkou, potom ju stočil na muža.
- Je to on?
- Je.
- Tak čo sa tu deje?
- Pochovávam.
- A koho?
- Máriu Lazarovú.
- Manželku? Blbosť! Voláte sa...
- Nepoznám ju.
- Tak to ju zavraždil. Otvorím rakvu.
Mladší s baterkou medzi zubami krompáčom vypáčil veko. Baterka mu vypadla. – Boha, žiadny človek. Asi skôr drogy.
- Je to oblečenie. Zomrela a deti to vyhodili. Nosila ich a oni to vyšmaria do kontajnera. To akoby urobili aj s ňou. Nemôžem sa na to pozerať, tak pozbieram oblečenie a pochovám. Aj kríž zasadím.
- Počuješ? To bude nejaký cvok.
- Máš pravdu. Vlastne takto nič protizákonne nerobí.
Policajti sa vytratili a chlap pokračoval.