Ležali v posteli. Cítil vôňu jej tela, videl rozhodené
čierne vlasy na vankúši a kúsok nahého chrbta. Hranou prsta jej po pleci
robil neviditeľné ryhy.
- Som ochotný tvojho muža aj zabiť, - zašepkal.
Obrátila sa k nemu. Vytreštenými očami mu držala hlavu. –
To už nepovedz.
- Naozaj som toho schopný.
- Si blázon.
- Možno, no nedovolím, aby ti ubližoval.
Nahla sa k nemu a pobozkala ho. – Nemyslím na to, keď
si so mnou.
Počúval. Farba jej hlasu naňho pôsobila, akoby strkal hlavu do
fľaše naplnenej po okraj medom. – Prečo od neho neodídeš?
- Bojím sa.
- Ochránim ťa.
Usmiala sa. – Ani nevieš, čo hovoríš. Nedokážem ťa vystaviť
takému nebezpečenstvu.
- Azda som padavka?
- Môj manžel je surovec. Ty, na rozdiel od neho, o násilí
iba rozprávaš.
- Takto to nejde. Chcem sa s tebou oženiť.
Pritúlila sa k nemu. Prisala perami. Držal ju
v náručí. Kdesi v dome buchli dvere. Stuhli a vyskočili na rovné
nohy. Oči mala pomaľované strachom. Konala rýchlo.
Otvorila skriňu. Nestihol
protestovať. Obstúpila ho tma. Mal chuť sa rehotať, neveril, že sa to prihodilo
i jemu. Ústa si zapchával rukou.
Nevidel, no počul všetko. Dýchalo sa mu ťažko. Stále si držal
ruku na ústach. Potil sa a počúval.
Buchli dvere a on doslova zo skrine vypadol. Zvracal. Aj
keď nechápal, prečo to robila, nenávidel sám seba, že sa nechal klamať.
Presvedčil sa, že v dome nič nenechal a odišiel. Vedel
naisto, že už sa nikdy nezasmeje nad mužom v skrini.