Na parkovisku sa ozval
výkrik. Zazrel
som naše auto, ako sa vysunulo z radu. Nohy mi zdreveneli.
Oči rozložili
auto do spomalených záberov, preto som jasne videl troch
chlapov. Dvaja držali
moju ženu, ktorá sa mykala. Otočila hlavu a v zadnom
skle dominovala
jej pretiahnutá tvár. Nemusela ani kričať, bolo
zjavné, že sa bojí.
Auto vybehlo na hlavnú cestu
a doslova zmizlo. V tej chvíli mi nohy opäť
fungovali. Bežať sa už
neoplatilo. Došlo mi, že neviem, prečo tu stojím. Na
nákup ma proti mojej vôli
vytiahla manželka. Zdalo sa mi nezmyselné ísť teraz do
hypermarketu. Čo sme
mali kúpiť, si aj tak odniesla vo svojej hlave.
Nežne som ťukol do vozíka. Pozoroval
som ho, ako sa odo mňa vzdiaľuje. Hrkotal, kým ho nezachytila
ženská ruka.
- Už ho nepotrebujete?
- Nie.
- Máte v ňom žetón.
- Kašlem na žetón. Nechajte si ho.
Hore mestom som šiel pomaly. Podvečer
mal svoje čaro. Napadlo mi, žeby nebolo zlé, dať si koňačik.
Chutil výborne.
Sľúbil som si, že sa sem budem vracať každý víkend.
Domov ma vyhnal hlad. So škŕkajúcim
bruchom a vysmiatou tvárou som za dvermi narazil na
ľadový manželkin
pohľad.
- Ty kretén! Šibe ti? Prečo si sa na
mňa vybodol? Nemohla som zamknúť auto, letím do obchodu,
obehám ho celý
a ty nikde. Nad čím si zase sníval? To si
vypiješ!
Všetko bežalo v starých
koľajach, iba chuť koňaku v ústach mi pripomenula, že na
chvíľu to
vyzeralo inak.