Zdena z taxíka doslova vypadla. Aj tak sa musela vrátiť a zaplatiť. Pozrela na druhú stranu ulice. Videla zhluk ľudí na chodníku. Povzdychla si a prebehla cez cestu.
- Dovolíte? Potrebujem sa dostať dnu.
Ľudia jej len veľmi neochotne uvoľňovali priechod. Doslova sa musela predierať. Pozerali na ňu a jej sa zdalo, že v ich očiach vidí závisť, lebo ona tam môže a oni nie.
Za dverami bolo prítmie a odrazu hlboké ticho. Zatriasla hlavou a začala vystupovať po schodišti. Do nosa jej udreli pachy, ktoré mali veľkú moc. Pričarovali roky detstva.
Až na treťom poschodí natrafila na susedov. Držali sa zhluknutý v kope. Kývla im hlavou. Neodzdravili. Do uší jej priplávali úryvky šepotu: - Aha, Zdena prišla. Konečne! Myslela som, že ani nepríde...
Chcela sa zastaviť, naoko by sa vypytovala a vlastne takto iba by zbierala odvahu. Neumožnili jej to. Vlhkou dlaňou zatlačila do privretých dverí. Vbehla a zabuchla.
Pred sebou mala rodičovský byt, v ňom cudzích ľudí, pred očami chlapa, celkom sympatického a za ním, všade kde dovidela, rozbitý nábytok, črepiny, rozhádzané a potrhané veci, luster visiaci nakrivo.
Podal jej ruku. Usmial sa. Pokýval hlavou a povedal: - To je fajn, že ste prišli.
- Čo je s Jurajom?
- Odviezli sme ho.
- To ste nemali. Ten byt je jeho. Nikomu neublížil.
Premeral si ju. – Takže toto vystrájať je podľa vás normálne.
– Ale aj tak nie je blázon. Vy mu nerozumiete.
- Pomôžte mi v tom. Z neho sme vytiahli iba, že ho otec nemal rád. Ale vaši rodičia sú predsa mŕtvi.
Nakoniec súhlasil, že ju za bratom odvezie. Vedela, že bude pritom, keď sa budú zhovárať a vedela, že Juraj sa ako prvé opäť spýta, či sa jej otec zasa ukázal. Bude musieť povedať, že hej. Brat jej uverí.
Možno som mu aj ja sympatická, pomyslela si Zdena a bokom pozrela na policajta.